„Vo chvíli, keď sa každý z nás prvý raz nadýchol, naprogramoval svoju budúcu cestu životom. Naša osobnosť je ovplyvnená z jednej tretiny genetickou informáciou, druhú tretinu predstavuje prostredie, v ktorom sa formujeme a nakoniec karmou, ktorú sme si zvolili v čase pred narodením.“ Tak takto začínala numerologická časť Relácie o Mystike s Majou v roku 1998. Teraz po dvanástich rokoch Vám tú záhadnú nenumerologickú časť ponúkam každý piatok na našom portáli vo forme článkov. Dnes posledná téma v tejto sérii článkov.
Jedného dňa v roku 1947 beduínsky chlapec Muhammad adh-Dhib hľadal zatúlanú kozu v púšti pri severozápadnom výbežku Mŕtveho mora, keď‘ zbadal v skalnom útese pred sebou úzku štrbinu. Roztržito do nej hodil zopár kameňov… a začul zvuk, akoby sa hlboko dole čosi roztrieštilo. S myšlienkou, že azda natrafil na ukrytý poklad, Muhammad rýchlo pohľadal kozy a zahnal ich domov. Neskôr sa na to miesto vrátil s kamarátom, aby si overil, či bol jeho predpoklad správny. Priatelia sa pretisli úzkou strmo sa zvažujúcou chodbou a napokon sa ocitli v malej, zle vetranej jaskyni. Na zemi medzi množstvom hlinených črepov ležalo niekoľko podlhovastých hlinených valcov. Chlapci plní vzrušenia otvorili vrchnáky na hlinených schránkach a nazreli dnu. Ich vzrušenie však čoskoro vystriedalo sklamanie. Namiesto zlata a drahých kameňov tie čudné valcovité schránky obsahovali len akési tmavé potuchnuté lístky zabalené v tenkom plátne. Bolo tam dovedna jedenásť zvitkov vyrobených z pozošívaných pásov jahňacej kože a zakrytých lepkavou, rozpadávajúcou sa kožou. Dĺžka zvitkov kolísala od jedného do ôsmich metrov. Z jednej strany boli popísané čímsi, čo vyzeralo ako starobylá verzia hebrejského písma. Nebolo to práve to, čo chlapci očakávali a v čo dúfali. No aj tak zvitky pozbierali a predali istému obchodníkovi v Jeruzaleme. Nedostali za ne veľa, ale bolo to lepšie ako nič.
Netušiac o čo ide obaja chlapci celkom náhodou objavili najdôležitejšie rukopisy, aké sa , kedy našli – Zvitky Mŕtveho mora. Ale neboli jedinými, kto nedocenil o aký významný objav išlo. Zvitky si prezrel aj istý starožitník v Palestíne a označil ich ako bezcenné. Nasledujúci rok ale päť z týchto zvitkov kúpil sýrsky ortodoxný Kláštor svätého Marka za neuveriteľnú cenu 90 tisíc libier. Zvyšných šesť zvitkov kúpila Hebrejská univerzita v Jeruzaleme. Rýchlo sa ukázalo, že majú neoceniteľnú hodnotu. Zvitky zakúpené Kláštorom svätého Marka preskúmal významný historik Dr. John Trever, riaditeľ americkej Školy orientálnych štúdií v Jeruzaleme. Zistil, že na jednom zo zvitkov je Kniha Iziášova zo Starého zákona. Typ a forma hebrejského písma naznačovali, že zvitky by mohli pochádzať ešte spred kresťanských čias. Bol to skutočne senzačný objav – neexistovala nijaká iná kniha zo starého zákona, napísaná v hebrejčine, ktorá by bola staršia jako 1300 rokov. Podla Dr. Trevera by zvitky mohli byť o 700 rokov staršie než všetky ostatné známe rukopisy. V skutočnosti sú pravdepodobne ešte staršieho dáta. Historik a archeológ Dr. Wiliam Albright z Univerzity Johna Hopkinsa v USA preskúmal fotografie zvitkov a datoval ich do obdobia okolo roku 100 pred Kristom. Ako ohlásil, išlo o absolútne neuveriteľný nález – najvýznamnejší rukopisný objav moderných čias. Správa o zvitkoch sa rýchlo rozšírila a archeológovia i beduíni čoskoro začali prehľadávať priľahlé oblasti okolo Mŕtveho mora v nádeji, že budú mať znova šťastie. Ich úsilie sa vyplatilo. Do roku 1965 objavili desať ďalších tajných jaskýň a v každej boli hlinené schránky s novými zvitkami. Ako pribúdali objavy, odborníkom začínalo byť jasné, že to neboli izolované ani náhodne vybrané úkryty. Zvitky museli tvoriť súčasť oveľa väčšej knižnice, ktorú z akéhosi dávno zabudnutého dôvodu ukryli v púšti.
Kto tam však ukryl tie zvitky? Keď archeológovia začali kopať v blízkosti jaskyne, v ktorej našli prvé zvitky, narazili na pozostatky starobylého kláštora zvaného Khirbet Qumran, ktorý bol kedysi hlavným strediskom istej pochybnej náboženskej sekty. V hlavnej budove kláštora našli pisáreň s kalamárom plným zaschnutého atramentu a hlinenou nádobou podobajúcou sa na schránky nájdené v jaskyni. Mohli byť autormi zvitkov mnísi z Qumranu? Ukryli ich v neďalekých jaskyniach, aby ich nenašla a nezničila približujúca sa rímska armáda, ktorá vpadla do tejto oblasti roku 68 alebo 70? Zdá sa to dosť pravdepodobné, lebo po i knihách Starého zákona a rozličných komentároch k nim sa tu našli aj texty podrobnym opisom života, náboženského presvedčenia a obradov Qumranskej sekty. Ukazuje sa, že táto komunita sa svojím každodenným životom nápadne ponášala na židovskú! sektu mystikov, takzvaných Essenských, ktorá existovala v rokoch 125 pred Kristom až 68. Jej príslušníci dodržiavali celibát a odmietali všetok svetský majetok. Rímsky historik Plinius Starší napísal, že si vybudovali ústredie v oblasti, kde sa našli zvyšky kláštora. Boli vari, amranskí mnísi a Essenskí jednou a tou istou sektou?
Väčšina zvitkov a fragmentov nájdených textov je v hebrejčine, ostatné v armejčine, jazyku, ktorým zrejme hovoril sám Kristus. Obsahujú vyše päťsto kníh, medzi inými aj všetky knihy Starého zákona. Zvitky dokumentujúce históriu Qumranskej spoločnosti obsahujú aj pozoruhodné zmienky, ktoré učenci dávajú do súvisu so začiatkami raného kresťanstva. Hovoria o učiteľovi spravodlivosti, ktorého videli ako človeka, pripravujúceho pôdu pre príchod Mesiáša. Táto zmienka by sa mohla týkať Jána Krstiteľa, ktorý cestoval po celej Judei a pripravoval pôdu pre Ježiša Krista. Niektorí vedci sa dokonca nazdávajú, že sám Kristus mohol patriť k sekte Essenských. Je teda možné, že kresťanstvo sa vyvinulo z obskúrnej sekty ktorá vznikla a zase zanikla v izolácii púšte? Tu však stopa chladne pisatelia zvitkov sa nikde nezmieňujú menovite o Ježišovi, takže sa nezdá pravdepodobné, že by za Mesiáša pokladali jeho. Vedci na celom svete pokračujú v štúdiu zvitkov a v debatách o ich autorstve i význame. Názory zostávajú kontroverzné. Môžeme len dúfať, že jedného dňa niekto definitívne rozlúšti aj toto fascinujúce tajomstvo…
Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 01. 12. 1998