Veľkonočný ostrov je jedným z najosamelejších miest na zemi. Tento ostrov leží v Tichom oceáne asi tritisíc kilometrov na západ od čilskeho pobrezia a vyše 1 500 kilometrov od svojho najbližšieho suseda ostrova Pitcairn. Na ostrove sa týčia obrátené zátylkom k oceánu gigantické – kamenné hlavy zahľadené ponad údolia a vrchy do vnútrozemia. Táto nezvyčajná expozícia pozostáva celkove asi zo 6 tisíc kamenných hláv. Niektoré stoja vzpriamené, iné sa už dávno zvalili. Ďalšie zanechali ich tvorcovia na horských úbočiach nedokončené. Mnohé z nich sú poriadne ťažké, vážia vyše 50 ton. Ale ako sa tam dostali? Kto ich vytesal z kameňa? Tieto otázky trápia prírodovedcov i antropológov už viac ako 200 rokov.
Prvý cudzinec, ktorý uvidel a opísal tie úžasné sochy na Veľkonočnom ostrove, bol holandský admirál Jacób Roggeveen, ktorý preplával okolo ostrova roku 1722. Ani na jednej zo svojich mnohých predchádzajúcich plavieb sa nestretol s niečím podobným – ostrovom ukrytým uprostred južného Pacifiku, na brehu ktorého stál rad obrov. Keď loď priplávala bližšie, s úľavou uvidel, že obri sú vytesaní z kameňa a ľudia, pohybujúci sa medzi nimi majú normálnu veľkosť. Na druhý deň Roggeveen vystúpil na breh ostrova s malou prieskumnou skupinou, odhodlaný prezrieť si sochy zblízka. Stáli na veľkých múroch a pripomínali busty mužov s veľkými dlhými ušami a červenou pokrývkou hlavy. Keďže bola práve Veľkonočná nedeľa, Roggeveen pomenoval ostrov Veľkonočným ostrovom. Napokon odtiaľ odplával a trvalo ďalších 50 rokov, kým sa k nemu dostala skupina Európanov, a celé storočie, kým sa niekto podujal urobiť na ostrove seriózny výskum.
Odvtedy sa pokúšal odhaliť význam skrytý za týmito tajomnými sochami, ale zatiaľ bez väčšieho úspechu. Zdá sa isté, že kedysi na ostrove sa nachádzalo oveľa viac hláv než tých niekoľko tisíc, čo sa zachovali dodnes. Niektoré z nich ukradli, iné sa prevrátili do mora, ďalšie podľahli skaze počas početných kmeňových vojen, ku ktorým v minulosti na ostrove často dochádzalo. No tie, ktoré sa zachovali v nás prebúdzajú posvätnú úctu. Vytesali ich z tmavej horniny sopečného pôvodu, pochádzajúcej z krátera vyhasnutej sopky. Viac ako tristo hláv vytesali do steny krátera, potom ich od nej oddelili a spustili dolu po úbočí sopky. V kráteri sa našlo asi 400 ďalších nedokončených hláv. Potom ich nejakým spôsobom vyzdvihli na kamenné plošiny a postavili do zvislej polohy. Ich veľkosť kolíše od jedného do dvanástich metrov. Niektoré nevztýčené hlavy však dosahujú dĺžku až vyše dvadsiatich metrov. Ležia na zemi obkolesené dlátami, sekerkami a inými nástrojmi, ktorými vytesávali do ich tvárí zamyslené výrazy. Prečo tak náhle skončili tieto práce a čo sa stalo s remeselníkmi, ktorí ich vykonávali, zatiaľ zostáva nevysvetleným tajomstvom. Mienili sa títo vrátiť na svoje pracovisko? To sa už asi nikdy nedozvieme.
Niektoré zo sôch ležia v niekoľkometrovej vzdialenosti od krátera a odborníci sa nevedia dohodnúť, akou technikou ich dopravili tak ďaleko a potom ešte aj vztýčili. Objavili sa dve teórie. Dovliekli ich na miesto na veľkých guľatých brvnách? Túto teóriu však čoskoro vyvrátilo zistenie, že v neúrodnej pôde Veľkonočného ostrova ťažko mohli narásť také veľké stromy. Alebo ich prepravcovia uplietli laná z viniča a ťahali sochy po zemi? Ani táto teória nevydržala dlho: vedci zistili, že laná by jednoducho neboli dosť pevné, aby utiahli takú obrovskú váhu. Zato sa podľa všetkého našlo aspoň uspokojivé vysvetlenie skutočnosti, že všetky sochy majú dlhé uši. Z objavených náčrtov vyplýva, že dávni obyvatelia Veľkonočného ostrova sa delili na dve skupiny či presnejšie spoločenské triedy. Dlhouchých, ktorí si predlžovali ušné lalôčky nosením ťažkých náušníc a vládli na ostrove, a krátkouchých, ich poddaných.
Otázka, ako sa vôbec obyvatelia Veľkonočného ostrova dostali na také vzdialené a izolované miesto, je takmer rovnako vzrušujúca ako tajomstvo kamenných hláv. Nórsky výskumník a antropológ Thor Heyerdahl prišiel s myšlienkou, že ľudia, ktorí vytesali z kameňa gigantické hlavy, boli nájazdníci z východu, ktorí priplávali na ostrov na pltiach dávno predtým, ako ho roku 1860 osídlila jeho dnešná polynézska populácia. Títo prišelci uviazli na ostrove, lebo neboli schopní opraviť svoje drevené plte a či postaviť nové, nakoľko na týchto ostrovoch rastie len málo stromov. Keďže sa nemohli vrátiť domov, usadili sa na ostrove a svoju zručnosť prejavili vytesávaním obrovských kamenných hláv. Pravda, ich kultúra a zručnosť sa časom začali vytrácať, takže keď v roku 1722 priplával na ostrov Jacob Roggeveen, nik z miestnych obyvateľov sa už nepamätal, kto vytvoril tie hlavy a prečo. Ďalšia teória tvrdí, že Veľkonočný ostrov bol kedysi súčasťou strateného svetadiela zvaného Lemúria, ktorý sa kedysi údajne rozprestieral v Tichom oceáne. Hlavy mohli byť portréty ľudí z Lemúrie, ktorí boli obrovského vzrastu. A ktosi dokonca prišiel s tvrdením, že sochy preniesli na ostrov mimozemšťania z nejakej inej planéty. Od čias, keď starí majstri zručne vytesávali obrovské hlavy zo skál uplynuli tisíce rokov, no dodnes nie sme o nič bližšie k vyriešeniu záhady ich skutočného významu a totožnosti starobylých tvorcov týchto sôch. Zdá sa, že tajomstvo dlhouchých obrov sa rozplynulo v čase spolu s nezvyčajnou zručnosťou ich majstrov.
Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 17. 11. 1998