S hlbokým nádychom a výdychom som sa zamyslela nad tým, kam sa za tie roky vytratil záujem o duchovno, a prišla som na to, že sa nevytratil. Vytratil sa iba záujem o ezoterické festivaly.
Pravdupovediac, váhala som, či sa mám vybrať na festival ezoteriky aj tento rok.
– Načo tam ísť? – spýtal sa kamarát cez mail. – Aby som podporil určité skupiny, čo si týmto spôsobom robia biznis?
A ja som si mimovoľne spomenula na piesočkové hry malých detí „my sme praví reikisti a vy nie ste“, „nie, to my sme praví reikisti a vy nie ste“. „K tamtomu nechoďte, on nie je pravý reikista,“ povedal ďalší a zároveň za desať minút dávania energie pýtal toľko, až podstata práce s liečivou energiou zmizla v nenávratne a medzi pospolitým ľudom sa rozšírila nedôvera rýchlosťou a účinnosťou čierneho moru. Lenže pravidelný jesenný termín festivalu v PKO bola jedna z mála príležitostí, keď sa môžem stretnúť s ľuďmi, ktorých som minimálne rok nevidela.
– Čo robíte na tomto rozbitom mieste? – privítala ma dievčina, ktorú sme pre fotku aury vyrušili z diagnostiky podľa su joku. – V lese zo stromov môžete načerpať vydávanú energiu, a nie tu.
Ak sa ma to spýta aj budúci rok, tak jej poviem, že som prišla kvôli nej.
Na moje prekvapenie sály zívali takmer prázdnotou. Ľudia do seba nevrážali pred minimálnym počtom predávajúcich, prezentujúcich a prednášajúcich. Vcelku som absolvovala iba dve-tri prednášky. Na jednej z nich som sa v polovici postavila a musela odísť. Po tej predchádzajúcej sa zmenilo divácke osadenstvo a odrazu som sa dusila. Zo všetkých strán akoby ma bodali ihly. Nie tak silno ako deň pred tým, keď ma klientky pozvali na cafe late a ani vo sne by mi nenapadlo, že tým ich vysneným útulným miestom bude McDonald’s, ale ovládol ma pocit deravého vreca, z ktorého uniká všetka energia. Slnečné nábrežie Dunaja sa stalo liekom.
S hlbokým nádychom a výdychom som sa zamyslela nad tým, kam sa za tie roky vytratil záujem o duchovno, a prišla som na to, že sa nevytratil. Vytratil sa iba záujem o ezoterické festivaly. Presne ako odpovedala diváčka na výzvu prednášajúceho na jednej z prednášok: „Málo ľudí je tu preto, že je drahé vstupné pre dôchodcov, slabá propagácia usporiadateľov a nekvalitní prednášajúci.“
A? No a potom si prednášajúci na týchto pravdivých slovách vybudoval marketing svojich kurzov a my sme sa pobrali do inej miestnosti s ďalšou evidentne komerčnou ezoterikou na predaj.
Až sa moje oči zabodli do konkrétneho predmetu. Stála som s telefónom na uchu a hypnotizovala ho pohľadom. Kamarátka mi zatiaľ so smiechom rozprávala o rodinných systematických konšteláciách svojho dospelého syna.
– Pozerám na jeden minerál. Je nádherný a hriešne drahý, – nahlas som povzdychla.
– Kupuj! Zaslúžiš si ho! – ozrejmila mi moje rozhodnutie. – A mne kúp, čo ti prvé padne do oka.
Tak som vzala Popoluške krištáľ, sebe obrovskú vybrúsenú záhnedu s vlasmi rutila a uvedomila som si, že moje ďalšie zotrvávanie na Ezoterickom festivale je vlastne zbytočné. Našla som presne to, čo som hľadala. Po dlhom súkromnom rozhovore mimo prednáškových sál sme sa teda s priateľkou vybrali najesť do thajskej kuchyne v Auparku, lebo tam sú lepšie šance zaparkovať ako v historickej časti mesta, posadili sa k tisíckrát objatých a smogom nadýchaných platanom v Sade Janka Kráľa a ponechali smutný a prázdny festival svojmu osudu. Veď ani nábožensky veriaci nenájde vieru v kostole, ak ju nenájde v sebe, lebo duchovno je stav, nie cesta, ktorú treba niekde hľadať.
Zlatica Mokráňová
Písané pre Magazín T-Station, uverejnené 08.10.2007