Väčšina ľudí minulé životy považuje za výlet do peknej rozprávky, ktorou si môže vylepšiť svoje ego, zabúda však, že každý zo životov končí smrťou a história ľudstva je vo veľkej miere presiaknutá krvou a často zanecháva rany na duši.
V e-mailovej pošte som si našla detsky naivnú otázku: „Toto je to vaše pomáhanie ľuďom, keď mi nechcete povedať hneď teraz, čo som bola v minulom živote?“
Teraz hneď si môžete minulý život pozrieť napríklad tu, možno zistíte, že ste boli v 12. storočí chemikom na Aljaške a o spoločenskú zábavu máte postarané ako na tomto blogu. Odpoveď na otázku nie je o pomoci. V prípade zvedavosti je to iba nepodstatná informácia, ktorá môže mať skôr zaťažujúci, ako blahodarný vplyv. Ako v prípade jedného mladíka, ktorý za mnou prišiel s požiadavkou pozrieť sa výhradne do jedného minulého života spred pár tisíc rokov v ríši Inkov, alebo dievčiny, ktorá chcela zistiť, či bola Kleopatrou. Väčšina ľudí minulé životy považuje za výlet do peknej rozprávky, ktorou si môže vylepšiť svoje ego, zabúda však, že každý zo životov končí smrťou a história ľudstva je vo veľkej miere presiaknutá krvou a často zanecháva rany na duši. Navyše, nie je iba jeden minulý život, ale je ich množstvo. Výstižne návrat do minulých životov vyjadrila s údivom jedna nežná slečna: „Koľko bolesti, násilia a smrti počas troch hodín.“
Smrť v priamom prenose z roku 1540
Milujem túto krajinu, naťahujem s radosťou v srdci ruky k nebu v jedno slnečné ráno na prahu domu. Usmejem sa a pozdravím susedu. Tvári sa, že ma nevidí a sused vychádzajúci z dverí mi aj miesto nej láskavo kývne na pozdrav. Odrazu sa v diaľave dvíha tmavý kúdoľ prachu. Násilím ma berú spred domu, odvlečú do pochmúrnej pevnosti, do mučiarne, kde ma obviňujú z vecí, o ktorých som nikdy predtým nepočula, a keďže v šoku mlčím, tak nasleduje mučenie. Nerozumiem, prečo práve jeden z nich tak nalieha, aby som sa priznala.
„Prečo práve ty?“ upieram na neznámeho muža pohľad plný bolesti a hľadám oči, ktoré sa dajú iba vytušiť pod hlboko stiahnutou mníšskou kapucňou.
Už nevládzem ani kričať, a keď sa kat priblíži s rozžeraveným železom, upadám do bezvedomia. Moje bezvládne telo vlečú do cely. Netuším, ako dlho tam ležím. Trasie ma zimnica. Zaspávam zvláštnym spánkom. Po prebudení nepociťujem bolesť. Obzriem sa do kúta miestnosti. Vidím dve schúlené dievčatá. Poteším sa, že nie som sama. Vidia ma, ale na moje prihováranie neodpovedajú. Odrazu sa otvárajú dvere.
– Nevydržala, – sucho oznamujú strážcovia katovi.
Pozriem tým istým smerom na zem. Leží tam moje telo. Len nohou som k nemu zdanlivo pripútaná. Obrátim sa k schúleným a vystrašeným kôpkam nešťastia a volám ich so sebou von. Nereagujú. Kat má rovnaký bezvýrazný sklenený pohľad ako v mučiarni. Uvedomujem si, že sa na neho nehnevám. Objímam jeho myšlienkami nepoškvrnenú dušu a prepadám sa s ním do chodby. Vznášam sa a hľadím na tých troch ostatných. Ich čierne duše sa krčia v kúte telesných schránok. Súcitím s nimi. Chvíľu sa túlam, hľadím, ako bezduché telá hádžu na akési smetisko mŕtvol a vraciam sa domov. Vnímam bezvýrazný a prázdny pohľad suseda a jeho ženu, ktorá sa mu už nikdy nedokáže pozrieť do očí. Jej spomienka na spoveď ma v okamihu premiestni k ustráchanému kňazovi, ktorý vo svojej farnosti musel niekoho označiť, aby nezomrel potupnou smrťou on samotný, jej žiarlivosť mu dala zámienku, veď sirota nikomu chýbať nebude. Toto dobrovoľné bremeno strachu si nesie po zvyšok života. Pochopenie súvislostí mi dáva voľnosť. Nastavím tvár hore k svetlu, splývam s ním a opúšťam udalosti roku 1540.
Ak ste podľa príbehu usúdili, že dotyčná má potlačené masochistické sklony, odpor k náboženstvu a viere, alebo nebodaj rieši problémy v partnerskom trojuholníku, ktoré premietla do historického príbehu, ste na omyle. Paralela so súčasným životom tam však jednoznačne je, no v iných súvislostiach.
Regresná terapia znamená odraziť sa od problému z prítomnosti do minulosti, ktoré sú podstatou podobné a pri plnom vedomí priamo spoznať, že na prítomnosť má dosah určitá minulosť. Absolvovala ju z toho dôvodu, aby pochopila konkrétnu chronickú bolesť tela. Mučiareň v metafore tohto života predstavuje operačnú sálu, obvinenie z bosoráctva hodnotiace poznámky zdravotníckeho personálu počas operácie na adresu jej osoby, ktoré vyvolali nevedomý pocit hanby a bolesti, mlčanie narkózu. Primárnu príčinu bolesti v tomto živote predstavovala práve operácia, ktorá sa absolútne minula účinku, skôr vyvolala opačný efekt pre zdanlivo neopodstatnený negativistický postoj pacientky po nej. Nehypnotickým sedením prostredníctvom voľných asociácií si vybavila vety, ktorými ju označili, mysliac si, že ich nepočuje. Iba jej nevedomie bolo prítomné a to sa k situácii, v ktorej bola vydaná na milosť a nemilosť tým, čo ju nemilosrdne hodnotili, vyjadrilo, keď ju prebúdzali z narkózy, prvou vetou: „Nechajte ma radšej zomrieť.“ Uvedomenie si daných negatívnych nevedomých pocitov cez regres ju priviedlo konečne ku katarzii.
Bagrom na zákopy, pravdou na škriatkov
– Povedz mi, kde je teraz tá víla a škriatkovia? – spýtal sa ma môj mladší brat v predzáhradke domu starých rodičov na dedine, kde sme sa často hrávali ako deti. Pozrela som na domov víly, krík divej ruže a mihajúcich sa škriatkov medzi rozkvitajúcimi drobnými kvietkami a kruto mu oznámila:
– Víly a škriatkovia neexistujú.
Cítila som zodpovednosť staršej sestry pripraviť ho na informácie, ktoré sa určite dozvie od súdružky učiteľky v škole, tak ako ja. A on na mňa uprel uslzené oči, odmietol sa so mnou hrať a ja som so zamračeným čelom v hĺbke srdca plakala s ním.
Neskôr, keď sme sa s ostatnými deťmi na dvore hrali na vojnu, jeden z bratancov horlivo vysvetľoval jazykom dieťaťa, ako sa bagrom dajú vykopať správne jamy na zákopy.
– Odkiaľ to všetko vieš? – zaujímalo ma.
– Veď ja som ho riadil, keď som bol veľký, – vykĺzlo mu bez toho, že by sa zamyslel nad tým, čo vlastne povedal. Spôsobil všeobecný smiech, zarazil sa a nikdy viac už o tom nerozprával.
Zoberte ľuďom ich obrazotvornosť a opájajte sa egoistickou myšlienkou, že ich duša je šťastná. Ak sú tieto rôznorodé príhody naozaj iba výmyslom, odkiaľ sa potom berú? Prečo sme ich dostali do vienka? Preto, aby sme ich logikou potláčali? Odkiaľ sa berie to množstvo príbehov? Sú všetky tie historky v knihách a filmoch naozaj iba hrou fantázie, alebo nevedomými spomienkami na minulosť a budúcnosť a pozitívnou snahou dať im tentoraz šťastný koniec? Prečo niekto túži ísť na konkrétne miesto do Ameriky, Ázie alebo Austrálie a ďalší by tam nešiel ani za všetky peniaze sveta? Prečo má jeden panický strach z hadov, myší, pavúkov, či iných zvierat, predmetov a javov a druhý nie? Zvalíme to len na archetypy kolektívneho nevedomia? Nemožno potvrdiť, ani vyvrátiť jestvovanie minulých životov. Jediné, čo môžeme exaktne dokázať, je fakt, že naše možnosti všetko zmerať a podložiť sú obmedzené rovnako, ako naša existencia. Dokazovať to ale nie je cieľom regresnej terapie.
Neviem, či smrdí viac kôň alebo ja
Jedna pani mi napísala: „Zatiaľ nechcem absolvovať regres. Predsa len je to zásah do psychiky.“ Opak je však pravdou. Zásahom do psychiky bola situácia, ktorá kedysi dávno problém spôsobila, nie tá, ktorá ponúka za plného vedomia a bez hypnózy možnosť vyniesť ju na svetlo a spracovať ju tak, aby na prítomnosť už nemala žiadny nepríjemný dosah. Mnohí majú tendenciu držať sa bolestivej minulosti, učia sa dospieť k poznaniu cez utrpenie fyzického tela alebo psychiky a nedovolia si byť šťastní. Regresná terapia, keďže obsahuje slovíčko terapia, sa zameriava na uvedomenie si emócií, citov, pocitov potlačených rozumom hlboko do podvedomia, ktoré ovplyvňujú následné nevedomé reakcie a dospieť k ich uvoľneniu.
– Čo cítiš? – mierila som otázkou k podstate fyzickej bolesti, ktorú sme riešili.
– Smrad, – prirodzene mi odpovedala mladá distingvovaná dáma.
– Odkiaľ pochádza ten smrad?- nezapadalo mi to do kontextu.
– Chýba osobná hygiena. Neviem, či smrdí viac kôň alebo ja.
Napokon som sa od nej dozvedela, že celý život bol o dobrom žrádle, chľaste, ľahkých ženách a vojenských šarvátkach, až ho raz zabili presne do tej časti tela, ktorá v súčasnosti bolela.
Tá istá dáma v inom príbehu života v rámci tej istej regresnej terapie v zmenenom stave vedomia začala plynule rozprávať cudzou rečou. Po ukončení terapie bola presvedčená, že po slovensky rozprávala neustále.
Kto mečom bojuje, mečom aj zahynie
Fyzická bolesť pociťovaná v súčasnosti sa hľadá v celej reťazi životov a je ich spoločným znakom. V jednej je ubližované, v ďalších človek ubližuje iným alebo aj sebe, prípadne sa na ubližovanie pozerá a veta: „Kto mečom bojuje, mečom aj zahynie“ nadobúda význam.
Zámerom regresnej terapie v podstate nie je dostať sa nevyhnutne do minulých životov, alebo zažiť ich. Dôležité je, aby človek svojimi telesnými a emočnými pocitmi nezotrvával v utrpení minulosti.
Opakujúce sa nočné migrény, ktoré u mladej pani začali s prvou bolestivou menštruáciou a počas ktorých vyhľadávala svetlo červenej lampy svietiace jej na hlavu, lebo bola nepochopiteľne presvedčená, že jej svetlo v tme pomôže, ju zaviedli k pôrodu ako prvotnej príčine ukrutných bolestí hlavy. Neskôr jej mama potvrdila, že ju ako novorodenca musel lekár po veľmi ťažkom pôrode oživovať, lebo nedýchala.
Strach z výsmechu pred davom ľudí preciťovaný spolu s tlakom v hrudi spojil mladý muž s udalosťou jeho odlúčenia cudzími ľuďmi od mamy hneď po pôrode. Hlasno nevyjadrený plač zostal uviaznutý v hrudi.
Strach z nízkych stropov začal u inej dievčiny tým, že ju v detstve brat počas hry na skrývačku zamkol do skrine a hodnú chvíľu sa tváril, že jej krik a buchot nepočuje, až ju vyslobodila sestra. Pocit dusenia napríklad počas prehliadky zámku, či jaskyne s nízkym stropom jej neustále pripomínal potlačenú zlosť za nespravodlivosť a neschopnosť sama sa rozhodnúť na úrovni emocionálneho prežívania, aj keď z rozumového hľadiska na tento druh pocitu a bolesti v dospelosti už nebol dôvod.
Keď sa u jednej temperamentnej a slobodymilovnej pani objavil pálivý fliačik zároveň na hrudi a tiež na chrbte, vyhľadala lekára. Farmaceutické prostriedky sa ukázali ako neúčinné, ale fliačiky zmizli s odchodom zo zamestnania v továrni. Vtedy si uvedomila, že vznikli s nástupom do monotónnej a rutinnej práce za pásom, kde podpísala pracovnú zmluvu z núdze, aby si stabilizovala neutešenú finančnú situáciu. Počas návratu do minulosti sa ocitla ako muž v čase druhej svetovej vojny.
„Dostal som povolávací rozkaz. Povinnosť je povinnosť. Musím ísť, aj keď chcem zostať… Zabili ma odzadu. Strela preletela vpredu hrudníkom. Nemal som voľbu. Dostal som sa do konfliktu medzi povinnosťou, zodpovednosťou, poslušnosťou oproti túžbe byť so svojou láskou – milovaným človekom.“
Obdobie zamestnania sa v továrni, pocit zodpovednosti za rodinu a jej zabezpečenie pre ňu vyústilo v tomto živote do odchodu manžela za inou ženou. Odchod toho istého človeka – ženy, ktorú počas vojny ako muž opustila a ona ju vtedy márne čakala.
V inom prípade príťažlivá žena objavila prostredníctvom regresu, že jej zdravotné problémy ženských pohlavných orgánov sú výsledkom nahromadenej bezmocnosti, zlosti a pocitu viny. Dostala sa nielen k nevere bývalého manžela, facke od matky s oslovením „kurva“ v období adolescencie, kedy prejavila svoj platonický záujem o opačné pohlavie, ale aj k prvej spomienke z detstva, kedy nevládala kráčať za mamou, ona ju násilím za sebou ťahala a v rozčúlení jej vmietla do tváre: „Nenávidím ťa! Kazíš mi všetky vzťahy!“ A prostredníctvom minulého života objavila vetu, ktorou ju žena, čo bola teraz jej matkou, prekliala: „Keď nemôžem byť šťastná ja, nebude nikto!“
Lenže ako sa vyjadrila iná klientka „Hrôza má zmysel, len keď sme jej súčasťou.“ Uvedomenie nevedomých pohnútok oslobodzuje.
Za všetkým sú city a túžba po nich
– Vieš, tí, čo mi chodia na karty, majú jeden spoločný znak. Zúfalo túžia po láske a zároveň majú panický strach prejaviť ju, – zamýšľala sa priateľka. Ženy tým, že sa snažia veriť, sa dostávajú do opätovných sklamaní a u mužov platí, že čím väčší macher, ktorý si necháva fajčiť pod volantom svojho auta, tým viac po cite prahne.
Regresnou terapiou možno okrem fyzickej bolesti riešiť aj tú emocionálnu. Pomenoval to aj sympatický muž, ktorý sa vyhýbal fyzickým dotykom, lebo mal pocit, že mu ubližujú: „Je nebezpečné milovať, lebo to bolí. Hľadal som lásku cez dotyk a nie cez srdce.“ A túto vetu spojil s obrazmi zrady, smrti a trestu kvôli sile dotyku, ktorá sa stala jeho slabosťou v minulých životoch a spôsobila smrť.
Žena s hrčou v krku, ktorá sa objavila vždy, ak chcela komunikovať s ľuďmi, čo má rada, ktorá nedokázala povedať manželovi „ubližuješ mi“, utekala v ranom veku v noci v pyžame cez okno z domu, keď začula mamine varovanie a krik z vedľajšej izby. Opitý otec bil mamu a potom mala dlho ruku v sadre. Hrča obsahovala panický strach z násilia a arogancie namierenej voči nej a bránila jej vyjadriť slovami, čo cíti. Veď čo keby aj ju niekto z blízkych zbil za to, čo povedala, alebo by musela zasa utekať?
Otec je prvým vzorom pre výber budúceho partnera dievčaťa a z toho dôvodu iná žena dlho trpela vo fyzicky a psychicky ponižujúcom manželskom zväzku, keďže jej už ako štvorročnej otec strelil zaucho, bezcitne povedal: „Nezavadzaj!“ a ona spadla zo stola. Podvedome takýto vzťah medzi mužom a ženou vnímala ako úplne normálny.
U ďalšej mladej ženy sa hanba za zhadzovanie a ponižovanie matky zo strany otca, na ktoré sa musela od malička pozerať s prísnym zákazom čokoľvek komukoľvek povedať a otcova pohŕdavá poznámka na adresu jej postavy v dospelosti, stali spúšťacím mechanizmom bulímie.
Zákony karmy nepustia
A tých príbehov plných príčin a následkov nazývaných karma existuje množstvo. Najčastejšou a najhlbšou bolesťou v spojitosti so srdcom a vzťahmi je strata. Raz nám učiteľ jogy rozprával príbeh: „Sedel som na kraji parku a všimol som si, ako malý drozd neustále nalietava ponad cestu. Dobrú polhodinu sa zdarne vyhýbajúc autám snažil mŕtvolku partnerky, či partnera, ktorý to nestihol, svojím štebotavým krikom presvedčiť, aby vstal.“
Aký dlhý čas je polhodina vtáčieho života v porovnaní s tým ľudským? Spomínam si na klientku, čo prišla za mnou hľadať korene neopodstatnenej žiarlivosti voči partnerovi prostredníctvom regresu. Dopracovala sa cez reťaz životov k ich prvému spoločnému minulému životu, kde si on, skôr ako sa láskyplný a harmonický vzťah mohol rozvinúť a naplniť v šťastnej rodine, dovolil zomrieť.
Pani, ktorú nepríjemné zvieranie okolo srdca priviedlo k alternatíve riešenia bolesti cez regres, lebo lekárske vyšetrenia nepotvrdili žiadne somatické príčiny, sa ocitla v minulom živote na inej planéte, aj keď nečíta a nepozerá sci-fi a v tomto živote neprekonala doslova, ani obrazne stratu dieťaťa:
„Zem je ako peklo. Pekné peklo. Moja dcéra tam išla odovzdať lásku. Viac ako lásku. Nedá sa to popísať. Je to ako pyramída a v jednej štvrtine je láska a tá špička toho všetkého to, čo dá ona. Zmätok cítim, keď stojím pred rozhodnutím poslať ju na Zem a pýtam sa, prečo práve moje dieťa? Uvedomujem si, že týmito myšlienkami smerujem do záhuby a ona mi dáva energiu, aby som to zvládol, a keď otvorím srdce tu na Zemi, tak tu bude stále. Lebo ona chce byť v každom srdci.“
„Dá sa vedome odpustiť druhému to, čo si máme v tomto živote vrátiť? Napríklad, ak mi manžel ublížil neverou, ja mu to musím vrátiť, alebo mu to vedome môžem odpustiť? Zaujíma ma to, či sa karma musí naplniť, alebo ju môžeme čiastočne ovplyvniť,“ našla som si sms v mobile. A prax mi ukazuje, že odpustenie na úrovni srdca je hlavnou a zároveň najťažšou úlohou, čo pozitívne mení osud.
Zlatica Mokráňová
Písané pre Magazín T-Station, uverejnené 23.04.2007
Súvisiaci link: Regresná terapia