V dnešný neoficiálny Deň mužov venované všetkým Jozefom, ktorých meno z numerologického hľadiska považujem za „ťažké“ zvlášť, ak sa dedí z generácie na generáciu. Všetkým Mariom, Norom, Heňom, Michalom a Mirom, ktorí si pestujú divokosť v srdci navzdory „systému“ , neustále všetko spochybňujúcemu Tomášovi – azazelovi, ktorému som to sľúbila a v neposlednom rade môjmu nevzdávajúcemu sa imobilnému otcovi po mozgovej príhode.
– „Požičiam ti knihu!“ poznamenala zo zadného sedadla auta moja priateľka. „Po prečítaní už nikdy nebudeš brzdiť na neviditeľnej brzde počas šoférovania svojho manžela. Pretože dupnutie na plyn je prejav jeho divokej duše.“ zasmiala sa.
Otvorila som neveľkú brožovanú knihu. Vzhľadom k textu v knihe som manželka krotiaca nebezpečné vášne muža upierajúc mu divokosť, ale skúsim. Veď ide iba o jednu kníh z oblasti motivačnej literatúry. Tentoraz pre mužov. Religiózny text v knihe nie je prekážkou ani plusom. No autorova vlastná skúsenosť popretkávaná poňatím biblických príbehov z pohľadu divokosti duše je hodná zamyslenia sa. Všade sa totiž hovorí, že muži pestujú ženinu ženskosť, ale je vôbec v našej spoločnosti chápaná, rešpektovaná a podporovaná mužova mužskosť? Kto je vlastne divoký muž a kto pózer?
Pózer v momente krízy stredného veku
Cesta do pekla je vydláždená dobrými predsavzatiami. Moderná civilizácia dokopáva muža do pozície: „Dri a produkuj!“ Buď efektívny a pevný. Buď taký ako chce spoločnosť. Vtesnaj sa do bežného štandardu. Pascami sú: „Musíš byť úspešným mužom, spoľahlivým manželom a vynikajúcim otcom.“ Lenže po rokoch strávených v klietke žiadny muž neverí, že je mužom. Zomrela divoká túžba v srdci. Zostáva iba karikatúra skutočného muža. Pózer schovaný za vlastnú osobnosť, noviny, prácu. Má s nimi pomer a pochybuje o svojej sile prameniacej z hĺbky duše. Stratil svoje srdce. Moment krízy stredného veku.
Páni, nie je dôležité, koľko zarábate, ako ďaleko to dotiahnete, to neuzdraví ranu a nepovie, kým ste. Nenájdete odpoveď v žiadnej záležitosti, veci, za ktorou sa naháňate. Treba sa vrátiť.
Rana v srdci ako príčina pretvárky v hre na divokého muža
Muž prichádza na svet, aby stratil srdce (sklamal sa) ako v príbehu prvého muža – Adama. Je to jeho životná úloha. Osudová skúška mužskosti. Najskôr rana v srdci, potom strata sily a nakoniec srdca samotného. Každá rana je posolstvo a formuje osobnosť cez falošné Ja – pózera. Rana má meno: „Nikdy nikoho nebudem potrebovať! Neurobím nič, čo zaváňa nebezpečenstvom!“ Je ľahšie mať veci pod kontrolou ako byť milovaným. Aspoň z pohľadu falošného Ja s nepriznanou ranou v srdci. Pritom odpoveď na otázku: „Kto som!“ nachádza tam, kde nemá situáciu pod kontrolou.
Kontrola ja ilúziou. Dobrodružstvo vystavuje skúške a napĺňa život vášňou.
Dve protichodné, ale zdravé, polovice srdca – ženské a mužské
Ženské srdce je viac zvodné ako prudké. Žena túži, aby ju muž dobýval, aby ju stiahol do dobrodružstva, ktoré je väčšie ako ona. Nie ona samotná je dobrodružstvom, dobrodružstvom je hlboká vášeň muža. Ona chce byť kráskou, v ktorej muž nájde potešenie. Váhavý muž je posledná vec na svete, ktorú žena potrebuje. Žena nechce byť riešená, žena chce byť poznaná. Najväčšia prekážka muža k dobrodružstvu je nenávisť k tajomnému poznaniu. A tajomstvo je srdcom vesmíru.
Muž zasa túži po dobrodružstve, boji a kráske. Objavovať, byť doma v divočine, cestovať tam, kde je priestor pre jeho dušu, pre divokosť v srdci a nie sa prispôsobovať vonkajším okolnostiam. Mužskosť nie je niečo citlivejšie a ovládateľnejšie, skrotené a znudené zviera zízajúce na monitor alebo televíznu obrazovku. To je ženskosť. Muž má byť divoko oddaný, nie jemný, lebo stratí svoje srdce a stane sa plytkým. Potrebuje poslanie, zmysel života – nie byť obežnicou ženy. Boj ako misiu života presahujúcu domov a rodinu.
Žena inšpiruje a muž je pre ňu hrdinom a ochrancom.
Pornografia, sukničkárstvo a „panna“ pred oltárom
V týchto vzťahových schémach sa stretávajú sebeckí muži a ukrivdené ženy. Toto všetko znamená užívať si ženu na jej vlastné náklady. Poviete si, že v prípade záletníctva a závislosti od porna áno, ale čo to má spoločné so sexuálne neskúsenou ženou vstupujúcou do manželstva? Práve tá neskúsenosť. Často ide o ženu bez prameňa prirodzenej sily. Mnoho žien totiž, odhliadnuc od spoločenského statusu, zredukovalo svoje srdce na zopár umiernených túžob a predstierajú, že je to skvelé.
Ženy ponúkajú iba telo, nie dušu, lebo muži ich chcú iba povrchne, nie naozaj. Vtedy ich muži využívajú na posilnenie, aby si dokázali mužskosť. Získavajú falošnú silu z vonkajšieho zdroja a nie z vlastného vnútra. Závislosť muža od porna, sexu a vlastnenia ženskej „čistoty“ je vlastne jeho nevedomosťou, že by mal o ženu bojovať. Odstup duše pózera spôsobuje, že hľadá napodobeninu. Cíti sa ako muž a nič ho to nestojí.
Muži sa ženia nie so ženou, ale s istotou, ktorá nikdy nespochybní ich mužskosť. Zachraňujú seba, ale nie sú ochotní bojovať „preliať krv pre druhého“. Pritom bol muž stvorený, aby skutočne miloval ženu. Dobýva ju, aby je ponúkol svoju silu a napil sa z jej krásy. Keď muž neponúkne seba, žena je prázdna, neplodná. Násilnícky muž ju ničí slovami a tichý ju necháva vyhladnúť.
Skutočný muž s divokým srdcom odchádza nájsť svoju silu a vracia sa, aby jej ju poskytol. Keď žene ponúkne mužskú silu, ona sa mu otvorí v ohromnej zraniteľnosti. Žena pomôže mužovi byť mužom, keď ho zvedie.
Citové krvismilstvo matiek a synov
Muža od narodenia zvyčajne obklopujú ženy. Matka v podobe ženskosti však nemôže mužovi udeliť mužskosť. A ak ho drží v bezpečí, prípadne synom vyplní prázdnotu v jej duši, ktorú nenaplňuje manžel, oslabí ho. Nastane citové krvismilstvo. Keď lipne matka na synovi a nedovolí mu odísť preč na mužskú púť. Nedovolí mu stať sa mužom. Vysloví nad ním rozsudok smrti. Ženskosť nemôže udeliť mužskosť, lebo to skončí závislosťou alebo zoženštením. Ak dá manžel manželke, priateľ priateľke moc potvrdiť, že je mužom, dostáva sa do smrtiacej pasce. Žiadna žena nemôže dať mužovi potvrdenie seba samého. Nemôže mu dať sebapotvrdenie.
Chceme, aby muži boli príťažlivými alfa samcami? Treba zmeniť spôsob výchovy aj vyučovania , nie samotných mužov.
Novodobí gladiátori s menom
Možno sa zdá, že chudáci muži! Veď vlastne ženy za to môžu. Oni ich výchovou, a vôbec feminizáciou spoločnosti, dotlačili do tejto pozície. Ale pozor! Najtvrdšiu ranu zasadzuje mužovi nie žena, ale iný muž. Tým, že ublíži, odíde alebo nie je. Tým pádom sa chlapec, a neskôr muž, nevie za seba postaviť a zostáva sám.
Muž potrebuje vedieť, že je mužom, aby to, že ním je, nemusel donekonečna dokazovať alebo naopak utekať. Vo chvastaní pravá sila nie je. Mocným sa stáva, keď používa svoje skutočné Ja a neschováva sa za svoje dary. Mužskosť udeľuje chlapovi iný muž – otec alebo spoločenstvo mužov. Dajú mu buď silu muža alebo urobia ranu do srdca. Ak je otec na svojho syna a jeho činy hrdý, dáva mu obrazne meno. Dať meno znamená vedieť odkiaľ pochádza, že sa treba vydať na cestu a stretnúť sa s nepriateľom. To sa rovná iniciácia. Ako keď Maximus vo filme Gladiátor objavil svoje meno v aréne pred cisárom Commodom. Lebo najnebezpečnejší muž je ten, ktorý ráta so svojou smrťou, len ten totiž skutočne žije.
Dajte ľuďom pocítiť váhu toho, kto ste a nechajte ich, nech sa s tým sami vysporiadajú.
Stratégie Willa Huntinga
Stratégiami v texte som sa lúskala veľmi pomaly. Sú skôr kresťanskou agitáciou, čo sa nevylučuje s ich účinnosťou. Samozrejme v momentoch, kedy presviedčanie znie ako obhajoba mužského šovinizmu v kresťanstve, som jednoducho niektoré state, ignorovala. Aj keď na druhej strane východisko z pretvárky muža-pózera v náboženstve autor nevidí: „Cirkev možno pôsobí mužsky, ale jej duša sa premenila na ženskú.“ (str. 83)
Dobrý Will Hunting je tiež príbeh zraneného muža prechádzajúceho iniciáciou. Jeho život sa mení radikálnym chirurgickým zásahom. Skalpel je nebezpečný. Môže zraniť , ale aj zachrániť život. Takže, čo vlastne treba urobiť, keď nepriateľ, aj keď nepozná rany z minulosti, zraní vždy presne na tom istom mieste?
Popieraný hnev sa mení na strach. Postavte sa tvárou v tvár svojmu strachu a falošné Ja stratíte. Výbuchy hnevu sú znakom, že svet vyžaduje stále viac, než ste schopný dávať. Neútočte v hneve, nevykračujte v pýche. Zranenie, ktoré bolí, nie je hanba. Je to fakt, ktorý treba uznať, oplakať a tak sa uzdraviť. Zármutok je forma priznania si rany. Odpustenie je akt slobodnej vôle, nie pocit. Pocity prídu až následne, potrebujú čas. Problémom je aj stav bez priateľov. Treba prijať, že potrebujete spoločenstvo iných mužov, spoločenstvo bojovníkov, ktorým môže otvoriť svoju dušu, ktorým dôveruje, že s nimi môže ísť do boja.
Keď je otec zdrojom bolesti a sklamania, treba oplakať ranu a odpustiť otcovi. „Odpustiť znamená prepustiť niekoho z väzenia a potom zistiť, že tým väzňom ste boli vy.“ (str. 126)
Stačí zostať v hre srdcom
Život nie je problém, ktorý treba riešiť, ale dobrodružstvo, ktoré treba žiť. Šťastie prichádza s dobrodružstvom v práci, v láske aj v duchovnom živote.
„Ako robiť, čo chcem?“ – je otázka bez viery. Nemá význam žiť podľa scenára, ktorý napísal niekto iný. Nikto vám nepovie, kým máte byť. Neklaďte si otázku, čo potrebuje svet. Opýtajte sa seba, čo vás oživuje a choďte to robiť, pretože svet potrebuje ľudí, ktorí ožili. Dostali sme srdce, aby sme naozaj žili. Riziko, nebezpečenstvo a prvok prekvapenia znamená ostať v hre. Znamená milovať napriek riziku, nebezpečenstvu a momentu prekvapenia.
Zlatica Mokráňová, vytvorené 19.3.2011
Zdroj: John Eldredge: Divoký v srdci, Objavovanie tajomstva duše muža
Vydavateľstvo: Rieka života, Podolinec 2005