Keby niekto so mnou kráčal v bežný deň po meste, tak by zistil, že sme sa rozprávali s predavačkou v butiku, srdečná kuchárka nám na obed naložila na tanier väčšiu porciu, popoludní nám kávu doniesol čašník v kaviarni a cestou sme stretli mamičku s kočíkom a sympatického mládenca. Pritom sme sa obtreli o človeka, ktorý v rámci meditácií astrálne cestuje, bytosť, čo komunikuje so zomrelými, nešťastnú dušu, ktorá zažila na vlastnej koži, čo znamená sila kliatby vyslovenej v nenávisti, toho, alebo tú, čo prešli kómou a vrátili sa späť od svetla na druhom brehu s určitými mimozmyslovými danosťami, o ktoré nežiadali. Neveriacky by sa ma medzi rečou možno spýtal, kde mám ten svet medzi nebom a zemou, to duchovno a ja by som mu odpovedala: „Je všade okolo nás a neustále ho stretávame.“ Klišé?
Môj život je jedno veľké divadlo
Bol pondelok. Z lunárneho kalendára som si na základe minulých, spätne overovaných skúseností odvodila, že dnes je zasa jeden z tých kritických dní, a tak som sa na možný silný nápor práce vyzbrojila odhodlaním vydržať, odolávať a nepodľahnúť. Vizualizovala som si seba ako pevný múr. Stenu, o ktorú sa ostatní môžu oprieť a pridala k predstave príkaz, že sa aktivuje s každým povzdychom človeka nad vlastným nešťastným osudom, čo ku mne doľahne.
Klienti toho dňa riešili profesionálne záležitosti, čo mi vyhovovalo, lebo vzťahové vyčerpávajú podstatne viac a postupne som nadobudla presvedčenie, že to vlastne s tou nie príliš pozitívnou predpoveďou na dnes nebolo také zlé. Až odbilo desať hodín večer. Žiadnu katastrofu som už nečakala. Konečne som sa cez iné povinnosti prebojovala k práci, ktorá mala horľavý termín, keď v tom mi naskočilo okno chatu.
– Ahoj, pracujes, alebo uz ides spat? Vidis nieco pozitivne na mojej aure? Lebo mam depku.
– Dnes je podla lunarneho kalendara kriticky den, tak sa nevzrusuj, ved cochvila sa konci. 🙂 – a asertívne som jej objasnila, na čom som práve po dlhom dni začala pracovať.
– Jaro ma zasa zbil, – čítala som na monitore. – Mam vsetkeho plne zuby. Najradsej by som odisla. Ale on si kupil aj maleho, takze on chce byt s nim. Je mi tazko, prepac, ze ta zatazujem, ale musim to dat von. Mam pocit, ze moj zivot je jedno veľké divadlo.
Pevný múr v mojej mysli sa nežným dotykom zrútil. Prekvapene a nechápavo som sa ako kôpka rozváľaného kamenia hlbšie ponorila do kresla a premietla som si scénu z obdobia spred asi pätnástich rokov, keď môj manžel medzi nich zasahoval, aby ju podgurážený Jaro počas spoločne strávených silvestrovských sviatkov nezmlátil. Už vtedy sme diskutovali na tému ďalšej budúcnosti ich partnerstva. Rozhodla sa zostať s ním.
Verím na šťastné konce, a preto som sa naivne nazdávala, že sa situácia upravila po tom, čo sa dohodli, aby absolvovala bolestivé umelé oplodnenie a počala syna. Možno na čas. Potom čelila obvineniam od svokry, že to pre jej zdravotné problémy takmer nemali deti a tá si nechcela a ani nechce priznať, že na čosi zabudla v detstve v súvislosti s mumpsom svojho synáčika. Nepolemizovala s ňou, iba by vnuka označila za bastarda, ku ktorému ktoviekde prišla. Na legende o upíroch je obrovský kus pravdy. Metaforicky sa nevidia v zrkadle a sajú krv. Len čo je obrazne tým cesnakom a drevený kolom do srdca?
Mohla som rozobrať jeho dlhodobo problematický psychický stav, motívy konania syna, a mohla som ísť v analýze ešte ďalej a poukázať na príčiny terajšieho stavu v rozchode s jej prvou veľkou láskou, vo vzťahu k jej otcovi a kopírovania postoja jej matky v manželstve, načrtnúť možné riešenia, a predsa som nevydala ani hlások v podobe písmeniek a cítila sa strašne bezmocná. Slová. Slová, ktoré som za tie roky v rôznych situáciách a vlastne už desaťročia vyslovila toľkokrát, že sa stali ošúchanými.
– To je mi luto. Som rada, ze si to dostala zo seba von. Rada by som ti pomohla, ale ty musis pochopit, preco si sa rozhodla, ze nemas inu volbu, iba trpiet vo velkom divadle, kde mala loz prekryva vacsiu. – A použila som všetky primerané usmievačiky na vyjadrenie porozumenia a toho, že stojím pri nej. Odpoveďou sa stali tiež smajlíky.
Hneď som si však položila ďalšiu otázku. Ako je to možné? Ako je možné, že ma tento jeden výkrik blízkeho človeka dokázal položiť na lopatky. V okamihu som asociatívne zrekapitulovala deň. Začal sa mojou gratuláciou priateľke, s ktorou sme sa zoznámili za bizarných okolností pred pár rokmi na internete. Od nej som počula prvé „au!“. Práve išla navštíviť zubného lekára. Otvorila e-mail od kvázi kolegyne a zároveň nešťastnej matky. Borí sa obdobím, keď sa snaží pochopiť, prečo si práve jej syn vybral cestu kresťanského misionára v rozvojovej krajine a pritom jej text dýchal obetavosťou pre iných. Pátrala som ďalej.
„Cikánů v domovech“ je u nás predsa dosť
– Zlatica, potrebujem pomoc… chlapec plakal, až sa dusil, že ho chce jeho rodina a oni ho dali mne… – kričala z iného e-mailu mne blízka duša. Odkedy sa rozhodla pre adopciu, čelila predsudkom od známych aj neznámych a mobingu nielen zo strany nadriadenej. Tá sa cítila totiž urazená, že z hľadiska spoločenského statusu na túto myšlienku neprišla prvá a nenechá sa nejakou obyčajnou zamestnankyňou predsa zhadzovať. Čo tam po nejakých humánnych pohnútkach. Navyše, keďže ide o adopciu dieťaťa v inej krajine, nestretla sa ani s pochopením úradov u nás, v strednej Európe. Veď „cikánů v domovech“ je u nás predsa dosť. Prečo dávať občianstvo dieťaťu s inou štátnou príslušnosťou? To, že priateľka dlhodobo žije v zahraničí, je asi irelevantné.
Prehrýzla sa všetkými možnými potvrdeniami, vyšetreniami, aby ju postavili pred výber dieťaťa ako tovaru v supermarkete a ona mohla aspoň jednu rybku z mnohých hodiť do mora, keď sa na brehu ocitla. A dieťa odrazu po pár mesiacoch začalo plakať, že chce ísť k svojej rodine. Tej rodine, ktorá mu dala najesť niekedy aj dva razy do týždňa, keď im zostalo pár drobných z nikdy sa nekončiacej alkoholickej párty. Neskôr, ako som sa dozvedela, z neho psychológ vypáčil motívy. Dieťa sa s radosťou pochválilo svojim cez telefón, že je konečne v rodine. Oni mu na oplátku srdečne vysvetlili, že ľudia zo Západu berú deti na adopciu, aby ich rozštvrtili a použili na orgány.
Srdce je doma
A hneď som čítala na inom mieste:
– … to uz budem mat casuuuu, po rozvode zostanem pravdepodobne sama… – premkol ma strach a pocit nespravodlivosti. Rozvodom sa rozhodla urobiť koniec ponižovaniu namierenému voči nej a bývalý manžel jej za trest chce súdnymi ťahanicami vziať deti. Najčastejší spôsob citovo nezrelého muža, ako ublížiť žene. Falošne sa navyše nádeja, že sa z dôvodu starostlivosti o ne nemusí deliť o polovicu nadobudnutého majetku. Lenže nemali sme dostatok času, aby sme túto pohromu dôkladne rozanalyzovali a vo mne opätovne zostali visieť nezodpovedané otázky a kopec výkričníkov v popukanom múre.
Proste, zabudla som. Zabudla som na to, že som bútľavou vŕbou nielen v práci, ale skoro denne aj v súkromí. A sú to tiež ľudia podliehajúci rôznym astrologickým vplyvom, aj keď si túto možnosť podaktorí logicky nepripúšťajú. Vedia, že nevlastním univerzálny recept na okamžité riešenie všetkých ich problémov bez toho, že by do neho neinvestovali vlastný čas a námahu. Ich očakávania nie sú neprimerané, len chcú cítiť oporu a počuť pár povzbudivých slov. Žijem s nimi ich príbehy. Zvolajú v jeden deň A a na to B si zvyčajne počkám niekoľko dní, alebo týždňov, mesiacov, prípadne rokov. A hneď mám odpoveď na ďalšiu otázku, prečo majú ľudia venujúci sa ezoterike, alebo, povedzme, pracujúci v sociálnej či zdravotníckej oblasti, taký komplikovaný osobný život. Sú súcitom zrastení s poslaním a často presýtení starosťami iných.
Skôr, ako som zatvorila chat, prečítala som si: „Nikdy nezabudni rozdávať úsmev. Pretože úsmev je svetlo, ktoré pri pohľade do očí prezradí, že srdce je doma…“
Zlatica Mokráňová
Písané pre Magazín T-Station, uverejnené 21.06.2007