Nedávno ma mimoriadne potešilo opätovné vydanie knihy Ženy, které běhaly s vlky. Čítala som ju v priebehu rokov často iba po odsekoch alebo sa k prečítanému opätovne vracala. Niektoré texty totiž vyžadujú veľa času, priestoru a životných situácií na dôkladné prežutie a následné strávenie. Iné zasa zasadia krehké semienko a to potrebuje živnú pôdu, daždivú vlahu a pohladenie slnečnými lúčmi života, aby vzklíčilo, zmocnelo a ukázalo skrytú krásu silnej divokej prírody odrážajúcej sa v hĺbke duše.
Jej autorka, jungiánska psychoanalytička, poetka a zberateľka bájí Clarissa Pinkola Estés sa narodila do mexicko-španielskej rodovej línie a vyrastala adoptovaná Maďarmi žijúcimi na farme blízko hraníc Michiganu v období po 2. svetovej vojne. So ženami sa vtedy zaobchádzalo ako s majetkom, vnútorná rozpoltenosť bola považovaná za nervové zrútenie a tie, ktorým sa podarilo vymaniť sa z jarma, označovali sa za zlé. Inštinktívnu povahu ženy, ktorá je mylne označovaná za nemilosrdnú, prirovnáva k vlkom. Duševná charakteristika oboch zdravých bytostí totiž zahŕňa ostré zmysly, hravého ducha, zvedavosť, vytrvalosť, silu a cit pre oddanosť. A obe boli a aj sú prenasledované a falošne obviňované zo zhubných účinkov nevyspytateľnosti.
Súčasná žena je nútená byť všetkým pre všetkých a jej ženská vitalita tým ochabuje. Cíti sa unavená, slabá, uzavretá, rýchlo meniaca nálady, bojazlivá, depresívna, lebo obetuje vlastný tvorivý život na oltár ostatným. Slovo divoká sa v knihe nepoužíva v pejoratívnom význame, ale v pôvodnom zmysle, ktorý znamená prirodzený život s potenciálom hnacej sily. Nenabáda zahodiť spoločenské pravidlá alebo prestať byť ľudskou bytosťou. Znamená prestať byť vyhnankyňami vo vlastnej spoločnosti. Znamená viac sa zaujímať o myšlienky pocity, snahy žien, ktoré ich robia silnejšími a zároveň počítať so spoločenským faktormi, ktoré ich oslabujú. Nájsť prameň ženskej prirodzenej sily.
Divošku v sebe prchavo žena zažíva počas tehotenstva, výchovy potomkov, v mileneckom náručí, pozorovaním romantického západu slnka, načúvaním hudbe, čo rozozvučí srdce, a tiež príbehmi. Príbehy sú liekom a spontánne vynášajú na povrch archetyp divokej ženy. Vtedy nič nemusíme. Nejako sa správať pre spoločnosť, niečím byť pre intelekt, alebo niečo robiť pre sebectvo seba či iných. Stačí iba načúvať. Pokiaľ ich rozprávajú starí rodičia, ktorí intuitívne hlasom do slov vtláčajú nielen vlastné celoživotné skúsenosti, no i vedomosti predchádzajúcich generácií, tvoria mapu aj pre tých, čo prídu po nás. Líniu archetypálnych mýtov nezaťažených spoločenskými, kultúrnymi a náboženskými nánosmi.
Pre tých, čo sa cítia byť čiernou ovcou rodiny, odstrčení konformnou spoločnosťou na okraj, je jedným z analyzovaných mýtov v knihe aj rozprávka o škaredom káčatku. Prvýkrát bola vydaná v roku 1845 a určite ju poznajú aj tí, čo vyrastali na Ninja korytnačkách alebo s playstation v ruke. Hans Christian Andersen ako prvý obhajca stratených a odstrčených sirôt zobrazoval utrpenie detí a tým aj utrpenie samotnej duše. Vo svojich literárnych dielach ich nabádal k hľadaniu vlastného druhu a skutočnej rodiny. Je to tiež jedna z výziev na ceste hľadania nespútanej ženy v duši. Geneticky sa môžeme s rodinou zhodovať, no temperamentom možno náležíme k inej rodine. Autorka v knihe popisuje základný príbeh škaredého káčatka, pôvodne jej rozprávaný v maďarčine falusias mesélök dedinskými rozprávačmi.
Škaredé káčatko je malé dieťa, ktoré sa vlastnosťami vymyká očakávaniam dospelých. Dievčatká, ktoré v detstve prejavujú svoju inštinktívnu povahu, bývajú označované za tvrdohlavé a neposlušné a začnú veriť negatívnej predstave spoločnosti a rodiny o sebe. Tvorivý prejav je utlmený v zárodku. Zatvorený do pivnice podvedomia. Potom u mnohých dospelých platí, že ak nastal nejaký problém v detstve s matkou, aj keď bol vyriešený, v duši existuje duplikát takej matky, ktorý jedná a reaguje rovnako ako v detstve a kolobeh pokračuje.
Mama-kačka v jednej osobe predstavuje matku priťahovanú, odpudzovanú, zrútenú i nematerskú. Pre ženy v trestajúcich spoločnostiach nie je neobvyklé, že sa musia rozhodnúť, či chcú byť prijaté spoločnosťou, alebo milovať svoje dieťa a je jedno, či ide o dieťa biologické, symbolické, alebo tvorivé. Nemôžu milovať tak ako chcú a tých, koho chcú, či už ide o starostlivosť o hendikepované dieťa, o slobodné matky tajace svoje postavenie, ženy vzdávajúce sa synov pre vojnové ciele vládnych záujmov alebo ženy čakajúce na zvolenie svojho manžela v otázke, čo môžu cítiť. Nakoniec sa zrútia v ambivalentnom postoji Sofiinej voľby. Paradoxne postava otca-káčera v mýte úplne chýba. V realite zredukovaná možno iba na živiteľa rodiny.
Nematerská matka je detskou matkou a je ňou, okrem ženy konajúcej podľa nesprávneho vzoru matky v detstve, každá prvorodička, ktorá sa teší – Hurá, máme dieťatko! Ale čo ďalej? Nadmerná pozornosť, maznanie môžu byť rovnako deštruktívne ako nezáujem. Cestou je pomoc skutočných žien vonkajšieho sveta. Tými, ktoré stvrdli tým, čím prešli. V opačnom prípade sa inštinkty ostria učením sa na vlastných chybách.
Odvrhnutá duša-káčatko klope stále na nové dvere, a pritom nevie, ako majú vyzerať tie správne. Vyhnanstvo si neuľahčuje, skôr naopak. V zúfalstve ide na nesprávne miesta v nesprávnu dobu. Labuť sa chce zmestiť do formy mačky, sliepky. Ohýba sa do nesediacej formy nie preto, že by bola masochistická, len nepozná nič iné. Zranená žena nie je tým, čím v skutočnosti je, ale iba lapá po dychu a nervózne hrá svoju úlohu, aby sa zavďačila. Až kým zamrzne v ľade. Zostane úplne chladná bez citov. Bez citov k sebe. Skrehnutá duša so zamrznutou tvorivosťou, tmavou stranou oslňujúceho bytia, ktoré mení charakter človeka, uverila, že je divná, škaredá. Ale nič nemôže zamrznúť, pokiaľ sa hýbe. Pokiaľ nestráca nádej. Potom ju z ľadu vyslobodí farmár, aby ju naučil, že nie každý, kto ju zachráni, je jej spriaznená duša, rodina a duša dostáva ďalšiu lekciu.
„Přestože exil není něco, co bychom chtěli pro legraci, pramení z něj neočekávaný zisk. Odstraňuje nářky, umožňuje přesný náhled, posiluje intuici, dáva sílu bystrého pozorování a prespektivu, kterou nemuže mít ten, co nikdy ve vyhnanství nebyl, mít.“
Najdôležitejšie je nevzdávať sa, pretože po zime vždy prichádza jar a s ňou výzva prijať vlastnú výnimočnú individualitu. Nekrčiť sa, keď vás biologickí členovia nazývajú čiernou ovcou rodiny, konformisti prehrou spoločnosti, pretože: „Hledáš-li rádce, nikdy neposlouchej ty, kdo mají malé srdce. Buď k nim láskavá, zachraň je požehnáním, polichť jim, ale neposlouchej nikdy jejich rady.“
Zlatica Mokráňová
Písané pre Magazín T-Station, uverejnené 31.03.2008
Zdroj: Clarissa Pinkola Estés, Ph.D.: Ženy, které běhaly s vlky, Mýty a příběhy archetypů divokých žen, Vydavateľstvo: Pragma, 2007