Ako vieme, Šťuka sa nezameriava nikdy len na činnosť; zameriava sa najmä na psychologický efekt činnosti.
Prišla na schôdzu ako vy a všetci ostatní. Ale zatiaľ čo vy ste sa obmedzili na tento fakt, na činnosť, ktorú možno nazvať „účasť na schôdzi“, Šťuke to nestačí: chce, aby jej účasť na schôdzi mala aj patričný efekt, chce z tejto svojej účasti – ako napokon z každej situácie – niečo vyťažiť.
Pri príchode na schôdzu uplatňovala, ako sme videli, predovšetkým svoju osobnosť. Skončila v okamihu. keď „zasadla“, svoju premyslenú činnosť? Chcela len upozorniť na svoju účasť?
Isteže nie; kým je Šťuka na verejnosti, do posledného dychu „pracuje“ (zvyčajne usilovnejšie ako v robote). Teraz si sadla a obzerá sa na ľudí okolo seba. O stoličku ďalej sedí šéf oddelenia, do ktorého by sa rada dostala… hm… to by sa dalo využiť!
„Dovolíš, potrebovala by som sa o niečom dohovoriť so súdruhom Čučoriedkom, keby si si vymenila so mnou miesto…
„Nech sa páči…“
A Šťuka sedí tam, kde potrebuje, kde môže vyvíjať ďalšiu činnosť (nikde a nikdy nestráca čas).
Je to účelné?
Čo môže dohodnúť pošepky medzi schôdzovým rokovaním? Nebolo by lepšie zájsť za Čučoriedkom do kancelárie a pokojne sa s ním o tom „niečom“ porozprávať? Nebolo.
INTÍMNE OVZDUŠIE
Šťuka dobre vie, že by nebolo.
Má predstavivosť. Vie si veľmi jasne predstaviť, ako by takéto prijatie v Čučoriedkovej kancelárii vyzeralo. Vstúpila by dnu, Čučoriedka by sedel za pracovným stolom. Kývol by rukou k stoličke, Šťuka by si sadla. Bol by medzi nimi stôl – a Šťuka by sa okamžite ocitla v pozícii „stránky“. Stránky, ktorá „niečo chce“.
Šťuka nie je v úrade prvý deň. Veľmi dobre vie, aké rozpoloženie automaticky v šéfoch vyvoláva takáto situácia. Iba skryto namrzenú, trpezlivú zhovievavosť: čo sa dá robiť, každého treba vypočuť.
„Tak prosím, kolegyňa. O čo ide?“
A Šťuka by musela hneď, bez okolkov (šéf sa ukradomky pozerá na hodinky) a úradným hlasom „vyložiť svoju vec“. A šéf by ju rovnako úradným, zdvorilým hlasom mohol zamietnuť:
„Milá kolegyňa, rád by som vám vyhovel, pochopiteľne, ale nemám tu momentálne miesto… ešte stále nie je isté, či Rajnohová odíde… ak by to bolo aktuálne, dám vám vedieť…“
Takto naivne teda Šťuka veci nevybavuje. Vymení si miesto tu na schôdzi a povie:
„Dovolíte, súdruh Čučoriedka? Vymenila som si miesto s vašou susedkou, hádam sa nenahneváte, že som od vás odtisla takú peknú ženu…“
Čo ostáva Čučoriedkovi, ako povedať: „Veď vy ste najmenej rovnocenná náhrada… „
Všimli ste si ten tón? Myslíte, že po takomto prekáraní možno povedať „tak prosím, kolegyňa, o čo ide?“
Šťuka dobre vie, že výsledok každého rozhovoru veľmi závisí od:
1. prostredia, v akom sa odohráva,
2. atmosféry, v akej sa odohráva.
Schôdzu v tomto prípade nezvolila náhodne.
Na schôdzi nebude medzi ňou a Čučoriedkom nijaký stôl, ktorý by ich oddeľoval a zvýrazňoval odstup medzi šéfom a pracovníčkou. Na schôdzi bude sedieť vedľa Čučoriedku, a to v tesnej blízkosti (miestnosť je preplnená), čo automaticky vyvolá atmosféru akejsi rovnosti a vylúči oficiálny tón. To po prvé.
Po druhé: rozhovor sa bude musieť odohrávať potichu (za predsedníckym stolom sa reční). Obidvaja partneri musia hovoriť pošepky. Viete si predstaviť Čučoriedku, ako šepká „Rád by som, ale musíme vziať do úvahy všetky faktory… podľa rozhodnutia riaditeľstva bolo na základe pracovných sťažností na metódy pri premiestňovaní zamestnancov…“ To by povedal za svojím stolom v kancelárii. Ale tu zašepká: „Pozriem sa na to…“ direktor síce nedávno zatrhol presuny, ale uvidíme.“
No? Neznie to sľubnejšie?
Takýto tón by sa Čučoriedkovi videl za stolom v jeho kancelárii nevhodný.
Šťuka toto všetko vie. Ale pretože vždy sama „hýbe vecami“, aby veci nehýbali ňou, nasadí tento intímno-prekáravý tón, ako sme videli, sama, a to hneď na začiatku rozhovoru:
„…hádam sa nenahneváte, že som od vás odtisla takú peknú ženu…“
„Vy ste prinajmenšom rovnocenná náhrada.“
A ryba je chytená. Z týchto vôd už Čučoriedka ťažko vypláva nazad, na breh oficiálnosti. Šťuka sa usmieva, jediným pohľadom odhadne situáciu za predsedníckym stolom (je tam ešte ruch, skôr ako o päť minút sa to nezačne) – a začína konverzáciu.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní
Zanechať Odpoveď