Už pridlho hovoríme o Šťukiných obranných systémoch: je to pre ňu takmer urážlivé, lebo skôr ako obrana je vlastný Šťuke útok, alebo, miernejšie povedané, skôr aktivita ako pasivita. V zamestnaní rovnako ako v živote nie je nijakým obetným baránkom. Usiluje sa dosiahnuť v ňom postavenie podľa svojich predstáv o vnútorných rozhodnutí. Lenže na rozdiel od mladých dievčat, ktoré dúfajú, že sa stanú filmovými hviezdami tak, že „raz príde ten veľký deň a niekto ich objaví“, Šťuka vie, že treba preložiť slamku, dve slamky, tri slamky – ak chceme pohnúť stohom. Netrpí ilúziou, že najlepší spôsob, ako sa stať riaditeľovou sekretárkou, je vojsť do riaditeľovej kancelárie a povedať : Chcem byť vašou sekretárkou!, lebo vie, že nie je dôležité, či chce ona, ale či chce riaditeľ.
Vecami sa totiž pohýna nie v jednom jedinom okamihu (ako sa často mylne nazdávame, a potom sa čudujeme, že nemáme úspech), ale neprestajne, takmer nebadateľne, po milimetroch – a v každej chvíli.
Napríklad teraz. Čo robíte? Nič. Je o desať minút štyri, sedíte v závodnej jedálni a čakáte, kedy sa začne podniková schôdzka. Obzeráte sa, sem-tam zakašlete, zamrvíte sa na stoličke. Strácate čas.
Vravíte, že na schôdzku ste museli, a čo už, preboha, máte zatiaľ robiť?! Opakujem, strácate čas. Lebo možno robiť všeličo. Napríklad to, čo robí Šťuka.
Vravíte, že nič nerobí, lebo tu ešte ani nie je? Tak vidíte: už v tom, že tu ešte nie je, už v tom je kus jej roboty – roboty hlavou.
VY LEN PRICHÁDZATE, ALE ŠŤUKA VSTUPUJE
Schôdza má byt o štvrtej. Dve minúty pred štvrtou sa otvoria dvere, Šťuka sa rozhliadne po takmer zaplnenej miestnosti, veselo zakýva niekomu vpredu, ide pevným krokom uličkou a zastane v radostnom očakávaní a predstieranej nerozhodnosti; rad sa pohne, niekto sa pomkne, odniekiaľ sa podá stolička.. a Šťuka si sadne.
Na tomto výstupe niet na prvý pohľad nič zvláštneho; jakživ by nám neprišlo na um, že je dokonale premyslený.
Všimnime si jednotlivé fakty.
Po prvé, Šťuka vstupuje do miestnosti krátko pred začatím schôdze, nikdy nie príliš zavčasu. Prísť príliš zavčasu vyzerá ako horlivosť; a horlivosť je známkou pocitu menejcennosti. Menejcennosť! Nikdy! Šťuka vie, že víťazí iba suverén, a vie si namerať presnú dávku suverenity, príde včas (nie až po šéfoch!), ale nie príliš zavčasu, tak zavčasu, aby si jej vstup nikto nevšimol: je dobré, ak si všetci všimnú, že na schôdzu prišla. „Vyrátaný“ príchod má pre ňu ešte jednu výhodu: má možnosť obrátiť pozornosť nielen na to, že prišla (a to si funkcionári zapamätajú), ale aj na to, kam si sadne. Videli sme, že si Šťuka sadla do niektorého z prvých radov. Nie do prvého, to Šťuka nerobí: vie, že by to pôsobilo priveľmi „rozdrapovačne“, a ona v tejto aréne nezabúda, že hrá na dve strany: voči šéfom i voči spolupracovníkom. Netisne sa teda príliš vpred, aby nevzbudila nepriazeň zadných radov, ale zasa nesadne si tak ďaleko, aby ju od predsedníckeho stola nezbadali.
Miestnosť je však už zaplnená – ako to, že si môže vybrať?
Situácia, keď Šťuka zastane v uličke a čaká, kým jej uvoľnia miesto, je z celého jej výstupu, zvaného „Príchod Na Schôdzu“, najzaujímavejšia. Tým, že Šťuka zastane v očakávaní, meria svoju silu, svoju pozíciu: uvoľnia mi miesto, alebo nie? Ráta, že svojím úsmevom a vyčkávacím postojom dosiahne, že ju usadia – už len preto, že v uličke akosi „trčí“, že tam „predsa nemôže ostať stáť“: ľudia sa mimovoľne zamrvia, popremiestňujú. Účel dosiahla: všetci vidia, že je Šťuka „obľúbená“ (robia jej miesto) a že patrí do „prvých radov našich zamestnancov.“ (A čo ak to nevyjde? Neobávajte sa. Šťuka, ak niečo také predvída, určite vopred poverí niektorú z mladších kolegýň, aby jej vpredu obsadila miesto).
Šťuka teda „zasadla“. Ako vidno, túto banálnu, bežnú situáciu, ktorej vy nevenujete ani tú najmenšiu myšlienku, nie to ešte nejaký „plán postupu“, lebo odjakživa podceňujete úlohu psychológie vo svojom živote, Šťuka dokonale a do dôsledku využila v svoj prospech: dosiahla určitý zamýšľaný „psychologický efekt“.
Nemávajte rukou nad jeho bezvýznamnosťou; nasleduje za ním ďalší a ešte ďalší, veci sa hýbu, možno po milimetroch, ale predsa sa hýbu, mienka sa ustaľuje, Šťuka ju nebadane formuje, a my sme zrazu prekvapení, keď o niekoľko mesiacov vidíme, „kam to všetko došlo.“
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní