Bola naozaj biblická potopa? Vedeli ste, že v hinduistickej verzii príbehu o potope varuje jeho hrdinu Manuho pred nadchádzajúcou katastrofou obrovská ryba, ktorá neskôr odtiahne Manuho do bezpečia? Alebo, že v registri poisťovacej spoločnosti Atlantic Matual v New / Yorku možno nájsť kuriózny záznam. Táto spoločnosť sa pýši jedným z najväčších archívov o námorných katastrofách na svete. Záznam znie: „Noemova archa. Postavená v roku 2448 pred Kristom z goferového dreva, obojstranne vysmolená. Určenie: preprava hospodárskych zvierat. Majiteľ: Noe a synovia. Posledný záznam: Pristátie na vrchu Ararat. Ale aj o ďalších dôkazoch, že potopa skutočne bola, budeme hovoriť.
Počas stáročí mnohí ľudia, počnúc profesionálnymi archeológmi a končiac náboženskými fanatikmi, hľadali odpoveď na jednu z najvzrušujúcejších záhad – bola naozaj veľká potopa, o ktorej hovorí Biblia? A skutočne Boh oslovil muža menom Noe, aby vybudoval mohutnú, archu a zaplnil je zvieratami, aby celkom nevyhynuli počas potopy? Vietor vial šesť dní a šesť nocí, záplavy a búrky postihli celý svet. Tieto slová nepochádzajú z Biblie, hoci sa veľmi podobajú na opis potopy sveta, aký nájdeme v knihe Genesis. Správy o rozsiahlych potopách sa objavujú v mnohých kultúrach. Všetky rozprávajú príbeh veľkého nešťastia zoslaného Bohom ako trest za ľudskú skazenosť, ktoré hrozilo zničením života na Zemi. V každom týchto príbehov totálnemu vyhynutiu všetkého života zabránilo iba postavenie obrovského dreveného člna – biblickej Noemovej archy.
Prvá správa o potope, ktorá zaliala celú Zem, pochádza z najstaršej písomne zachytenej legendy, Eposu o Gilgamešovi, ktorý vznikol v Sumeri asi pred 5 tisíc rokmi. V tomto príbehu si bohovia vyberú dobrého a bohabojného človeka Utu Napištima, aby prežil zničujúcu potopu, ktorú zoslali na svet. Boh Ea varuje Utu Napištima pred tým, čo sa má stať. Povie mu, aby postavil veľký čln a naložil doň zlato, striebro, svoju rodinu a domáce zvieratá a po páre z každého druhu vtákov a zvierat, ktoré sa vyskytujú v jeho končinách. Uta Napištim, urobí ako mu Boh prikázal. Potom sa spustí hustý lejak a pršať neprestane celých šesť dní a nocí. Na siedmy deň dážď ustane a more sa upokojí, no vtedy sa už celé ľudstvo zmení na blato. Čln Utu Napištima zakotví pri vrcholci vrchu Nisir, ktorý jediný zostal trčať nad hladinou. Tak Uta Napištim a jeho blízki prežijú zničujúcu katastrofu a zaplnia svet novými, lepšími, bohabojnejšími ľuďmi, než bolo staré ľudstvo.
V roku 1929 známy britský archeológ sir Leonard Woolley počas vykopávok v starobylom sumerskom meste Ur objavil vyše triapolmetrovú vrstvu ílu, ktorú datoval do obdobia okolo roku 3500 pred Kristom, čiže asi 500 rokov pred vznikom Eposu o v Gilgamešovi. „Taká hrubá vrstva usadenín,“ vyhlásil Wóolley, „mohla byť iba výsledkom rozsiahlej potopy.“ Nanešťastie sa hneď ozvali viacerí odporcovia jeho teórie, ktorí upozorňovali na to, že na ostatných miestach vykopávok sa nenašli rovnaké nánosy, čo značí, že mnohé oblasti Uru touto potopou vôbec neboli zasiahnuté a teda nemohla byť taká vážna, ako sa Woolley nazdával. Náš príbeh sa však týmto nekončí. Pred istým časom sa počas vykopávok na istom mieste našiel text modlitby, ktorý sa zmieňuje o ničivej pohrome: „Voda sa liala a ničila mestá ako záplavová vlna.“ Nie je to ďalší dôkaz, že v tej oblasti naozaj bola potopa?
Príbeh Noemovej archy vykazuje mnohé podobnosti so sumerskou legendou. Namiesto Utu Napištima si Boh tentoraz vybral Noema, dobrého a bohabojného muža, aby postavil veľký čln a odplával na ňom do bezpečia. Podľa Biblie trvala potopa dlhšie – 40 dní a nocí no tak, ako v Epose o Gilgamešovi aj tu archa napokon pristála pri vrcholku vysokej hory. Tentoraz to bol vrch Ararat v Turecku. Ľudia celé stáročia prehľadávali tento vrch od končiara až po úpätie a hľadali stopy po záhadnej arche. Vrch Ararat sa týči do výšky 5 165 metrov nad planinou asi 950 kilometrov na východ od hlavného mesta Ankary. Jeho vrchol pokrýva večný sneh a neustále ho bičujú závany vetra. To však nebráni hľadačom archy v ich úsilí.
Pokusy nájsť archu trvajú už od piateho storočia, keď skupina kňazov prvý raz prečesala horu a priniesla triesky z nasmolených trámov, z akých vraj Noe postavil archu.V roku 1876 angličan James Bryce vyhlásil, že našiel na vrchu Ararat väčší kus dreva pochádzajúci z archy. Podľa neho to bol jasný dôkaz, že archa skutočne existovala. Ak drevo nepochádzalo z archy, odkiaľ sa tam nabralo? Na úbočiach Araratu nerastú už od nepamäti nijaké stromy. V roku 1969 francúzsky výskumník Fernand Navarre urobil ďalší prekvapujúci objav. Pokúsil sa metódou rádioaktívneho izotopu uhlíka datovať kúsky dreva, ktoré na Ararate nazbierali predchádzajúce expedície. Zistil, že tieto úlomky sú asi 5 tisíc rokov staré. Takisto sa podarilo zistiť, že ide o drevo, ktoré nepochádza z nijakých stromov rastúcich v širokom okolí Araratu. Drevo pochádzalo z Mezopotámie, kde údajne žil Noe.
V auguste 1984 americký výskumník Marvin Stevens prišiel s prekvapujúcim vyhlásením. Tvrdil, že našiel Noemovu archu asi vo výške 1 500 metrov na vrchu Ararat. Zo vzduchu, povedal Stevens, bolo jasne vidieť pozostatky trupu obrovskej lode, ktoré zodpovedali rozmerom archy uvádzaným v Biblii. Neskôr navštívil toto miesto a našiel tam zlomky dreva, ktoré vraj potvrdzujú jeho teóriu. Zatiaľ sa však na Stevensonom označenom mieste neprikročilo k nijakým vykopávkam. Čo sa týka samotnej potopy, prebieha vedecký výskum, ktorý by mal potvrdiť, že sa skutočne odohrala. Až donedávna sa vedci a archeológovia ako sir Leonard Woolley nazdávali, že išlo o miestnu potopu, ktorá zaplavila len malú oblasť okolo starobylého summerského mesta Ur. Prišli s teóriou o zemetrasení alebo cyklóne, po ktorom sa Eufrat a Tigris vyliali z brehov a zaplavili okolie do vzdialenosti mnohých kilometrov. Táto udalosť mala byť podkladom pre príbeh o potope v Epose o Gilgamešovi a biblický príbeh o Noemovej arche.
Odborníci sa nazdávajú, že potopa nebola jednoduchou miestnou záležitosťou, ale dosahovala globálne rozmery. Po preštudovaní starých vrstiev usadenín zo dna Mexického , zálivu geológ Cesare Emiliani dospel k záveru, že asi pred 11 600 rokmi sa ľadová prikrývka severoamerického kontinentu zosunula a náhle roztopila. Do Mexického zálivu sa nahrnulo obrovské množstvo vody z roztopených ľadovcov, ktoré vytvorilo mohutnú prílivovú vlnu pohybujúcu sa takou rýchlosťou, že za 24 hodín obišla celú zemeguľu. Ľudia sa museli stiahnuť do vnútrozemia a toto všeobecné sťahovanie mohlo v ľudstve zanechať spomienky na celosvetovú potopu.
Vieme to, lebo úroveň izotopu kyslíka v usadeninách vykazuje významný dočasný pokles slanosti vôd v Mexickom zálive. To jasne naznačuje, že pred 12 tisíc až 10 tisíc rokmi existovalo obdobie rozsiahlych záplav, kulminujúcich zhruba pred 11 600 rokmi. Niet pochybností o tom, že potopa bola a niet pochybnosti, že to bola celosvetová potopa. A tak najnovšie výskumy potvrdzujú, že viaceré legendy o potope sveta by mohli byť založené na skutočnej udalosti: v istom období minulosti Zeme zaliala všetky kontinenty privalila sa mohutná prívalová vlna, aká sa odvtedy nezopakovala. Tento mohutný prírodný úkaz sa uchoval po celé stáročia v pamäti ľudstva. To by mohlo vysvetliť, prečo sa v mýtoch prastarých civilizácií vyskytuje toľko príbehov o potope ako hroznom treste za ľudskú skazenosť. Pokiaľ ide o existenciu archy, tu sa názory rôznia. Ľudia, ktorí tvrdia, že našli úlomky sú presvedčení, že existovala a že jej zvyšky dodnes ležia kdesi na vrchu Ararat. Pravda, podaktorí historici sa nazdávajú, že Noe by nebol schopný v blízkom okolí pozháňať dostatok dreva na postavenie obrovského člna. Podľa nich bola archa skôr plť z papyrusového tŕstia a z dreva bola iba kabína, ktorú na nej postavili. Ak by to bolo tak, pozostatky papyrusu by už dávno odvial čas.
Pre Beta rádio spracovala: Mária Kašiarová
Relácia o Mystike s Majou odvysielaná 01. 12. 1998