„Správaj sa k nám normálne a nie tak psychologicky ako k svojim klientom,“ zaznelo voči mne doma. Sprvu som sa tým nezaťažovala, lebo určitej profesionálnej deformácii sa v súkromnom živote nevyhne nikto. Skutočný problém nastal až s uvedomením, že vôbec netuším, čo rozumejú pod slovom normálne. Keďže sa správam normálne. Čo odo mňa chcú?
Bolo to v dobe, keď som práci venovala aj dvanásť hodín denne bez ohľadu na sviatky či piatky. Najväčší nápor tých, čo ma vyhľadajú v stave zimnej frustrácie a zvedavosti ohľadom budúcich tendencií v novom roku, poľavil a chvíľami som sa začala cestou do práce a z práce obzerať viac po okolí, po usmievajúcich sa ľuďoch a položila si ďalšiu bytostnú otázku: „O čom sa tak asi bavia a prečo, keď neriešia problémy? Život je predsa o riešení problémov. Nie?“
Kontrolka alarmu prepracovania blikala na červeno. Stanovila som si teda pevné a pravidelné pracovné prestávky, v ktorých som však v rámci rozhovorov so známymi pokračovala v role poradkyne a riešila gordický uzol kamarátkinho partnerského vzťahu, iným analyzovala sny, ďalším osvetlila príčiny strachu zo samoty, vydaja, o blízkych a spokojne pokračovala v rovnako ladenej práci.
Policajtka na mentálnej križovatke
Po príchode z práce som vo večerných hodinách pravidelne namiesto meditácie asistovala priateľkám v riešení starostí. Psychicky rozhádzaná a fyzicky unavená som sa často po polnoci hodila do postele a celú noc v snoch stretávala známych aj neznámych, ktorým som nestihla niečo dopovedať počas dňa alebo sa im hlbšie venovať. Prípadne tých, čo na mňa pomysleli v súvislosti s vlastným problémom, nezavolali, ale ich telepatické volanie som zachytila a pracovala som ďalej. Ráno som sa budila ešte viac unavená ako včera. Ako predvčerom.
Správala som sa vo dne aj v noci v snoch ako policajtka na mentálnej križovatke, usmerňujúca premávku. Tento doprava, títo môžu ísť, ďalší stop – čakať, na riešenie problému ešte nie sú pripravení. A vo chvíľach fungovania na minimum paliva v prázdnej nádrži hľadajúc pozitívne stránky tohto stavu som sa chytala ako topiaci sa každej slamky.
Antibiotiká na liečbu porušovania základných duchovných princípov
Keďže mi neodkladné termíny bránili venovať viac času introspekcii, absolvovať jarnú únavu som si nemohla dovoliť a občas som vnímala, že môj energetický potenciál dosahuje úplné dno, poprosila som cez priateľku o pomoc liečiteľov, aby mi očistili auru. Klasický komerčný prístup. Obdobný ako ísť k lekárovi, dať si predpísať na chrípku antibiotiká a napriek všetkým sprievodným znakom choroby chodiť aj naďalej do práce, lebo tá nepočká. Jednoducho ma očistia a ja budem môcť fungovať ďalej tak ako doteraz.
Vzápätí som dostala odpoveď. Môj duchovný ochranca zablokoval všetky informácie. Vraj nie je možné zasiahnuť do môjho energo-informačného systému ani ho čítať. Táto situácia nastáva v dvoch prípadoch. Buď je cieľom ochrániť klienta pred liečiteľom, alebo naopak. Deje sa tak z vyšších, zvyčajne karmických dôvodov a pomoc môže ublížiť jednej alebo druhej strane. Väčšina ľudí uzavrie tento jav ako obyčajné šarlatánstvo a možnosť, že by liečiteľom očistenie mojej aury mohlo ublížiť, a preto nemajú povolenie konať, som hneď zavrhla aj ja. Môjmu egu sa videla prijateľnejšia alternatíva ich neserióznosti a nekompetentnosti.
Objednala som sa aspoň na anjelské posolstvá. Dievčina o týždeň stretnutie odvolala. Potom sa mi nepodarilo zosúladiť termín rodinných konštelácií a dovolať sa inej čarodejnici. Zachcelo sa mi nariekať nad nespravodlivosťou osudu. Lenže viem, že všetko má svoju príčinu a my sem, na Zem, chodíme do školy života, aby sme sa stali lepšími, možno dokonalejšími. Tak som hľadala dôvod.
Anjel strážny, alebo paranoidná schizofrénia?
„Dodržiavanie základných duchovných zákonov a princípov rovnováhy ti nič nehovorí?“ ozvalo sa mi v hlave kdesi zozadu.
„Už len ty si ten pravý, kto ma bude súdiť,“ nedala som sa. „Myslíš, že keď nemáš telo, vieš, ako žiť?“
„Ešte tri roky a prajem ti príjemný pobyt na psychiatrii,“ zasa sa ozval.
Umlčala som ho argumentom, že ak skončím na psychiatrii, tak to bude iba vďaka diagnóze paranoidná schizofrénia, lebo existencia neviditeľných duchovných ochrancov nie je vedecky podložená, a vnútorný rozhovor sa náhle skončil. Pomaly mi však vďaka môjmu všetko blokujúcemu anjelovi strážnemu začalo svitať. Problém nie je v iných, ale vo mne.
Chcela som si to predsa len trochu uľahčiť. Veď prečo sa hrabať sama v sebe, keď iní to urobia za mňa a donesú mi výsledok na podnose? Nemám predsa čas na seba. Musím sa venovať iným. A oni akoby mi odmietnutiami robili napriek a hovorili: „Na! Nepočúvala si, nechcela si vidieť, keď bol problém ešte len v duchovnej rovine, tak si teraz poraď!“ A akurát vtedy som sa dostala k myšlienke jednej šamanky:
„Aj niektorí „duchovňáci“ sú fajnoví a nemajú pokoru, aby si priznali, že potrebujú pomoc. Radšej si napríklad nechajú spraviť 150 regresov alebo kineziologických odblokovaní, než by nechali do seba nahliadnuť niekomu, kto do nich naozaj môže vidieť.“
Nekonečný príbeh prázdnoty
Z toho som si vydedukovala, že najlepšie si dokážem pomôcť ja sama. Keď som zistila, že spoločenská komunikácia ako jeden zo spôsobov oddychu nevedie práve k stavu pokoja, nahradila som v prestávkach internet a telefonovanie hudbou. Pustila som si po dlhšom čase svoju najobľúbenejšiu pesničku. Vždy mi pri jej počúvaní podskočilo srdce. Teraz nič. Prázdno. Namiesto toho, aby som sa jej poddala, uvažovala som nad vzťahom speváčky k otcovi, do akej miery to poznačilo jej partnerský život a vyhľadala cez internet jej dátum narodenia, aby som si svoje predpoklady potvrdila alebo vyvrátila. Analyzátor nie a nie vypnúť. Zvolila som teda ticho.
Vtedy som si uvedomila, že citovo sploštene začínam vnímať osudy všetkých. Už som nedokázala preciťovať s klientmi ich príbehy. Jednoducho som nevládala. Bolo ich príliš veľa a čím ďalej viac naberali ráz banálnosti. Ako keď sedíte v kine a stále dokola pozeráte na fantastický film plný emocionálnych vzostupov a pádov. Videli ste ho už tisíckrát a poznáte každý detail, každú sekundu, čo bude nasledovať. Tak si krátite čas tým, že analyzujete jeho hercov a autorov. Skúmate ich frustrácie vnesené do diela, a pritom vôbec nechápete, prečo tí okolo plačú, alebo sa smejú. Analyzujete aj ich a navyše im dávate rady do života podľa toho, čo ich rozosmeje a aká scéna zarmúti.
„Nesmieš chcieť dať viac ako zobrať. Narobíš tým viac zla ako dobra.“
Živé kvety – Nad svojím svetom
Odrazu mi svitlo, že každý ďalší klient je nový problém na moju hlavu a vlastné rébusy zostávajú vo mne restimulované a nevyriešené. Nedá sa. Viac už niet z čoho riešiť. Dala som zo seba všetko a plameň vyhasol. Je tu iba prázdno ako nevodič bez pohonu na vedenie elektrického prúdu – citov. Duša už neunesie otvorené bolesti, sklamania, strachy, tak sa vzdialila a srdce necíti. Som príliš na dne a je tu tma. A temnota vládne tam, kde nevládne svetlo. Pretože všetky vlastné aj cudzie, vedomé aj nevedomé, vyslovené aj nevyslovené negatívne vety s emocionálnym nábojom, urieknutia, kliatby, prekliatia nás nezasiahnu vždy vo chvíli pohody, spokojnosti, šťastia a radosti, ale vtedy, keď je človek na dne svojich síl. Chuchvalce ťažkých energií sa prilepia ako magnety a ťahajú dušu dole.
Mikrosvety v paralelných vesmíroch
V tomto stave som v sebe objavila schopnosť súbežného nahliadnutia do paralelných svetov. Keď existujem síce v tejto realite, ale zároveň chvíľami nahliadam do tých iných. Vesmírov mojich paralelných životov, v ktorých sa vnímam inak pod vplyvom rozdielnych rozhodnutí z minulosti. Keďže analyzátor by mi nedovolil odovzdať sa a veriť niekomu, kto je možno odborník, ale nie priateľ, premietla som si okruh svojich priateliek s adekvátnym vzdelaním, racionálnym úsudkom bez predsudkov a s otvorenou mysľou smerom k ezoterike. Vtedy mi jedna z nich, venujúca sa kineziológii, poslala e-mail:
„Niekedy si myslím, že celý svet je tu akoby kvôli mne, pretože chcem zažívať niečo, tak tí druhí ako kulisa mi to umožňujú. Vlastne je to tak, v mojom mikrosvete to takto funguje, a v mikrosvete ostatných je to obdobne, ale s tým rozdielom, že tam ja pôsobím ako kulisa. Je to taká zvláštna konštrukcia, ktorá sa mi objasnila v hlave posledné dni, ako to funguje v tom priestore, a ako je možné, že každému sa plní to, čo chce a ako to spolu navzájom koreluje a tak. Ako sa tie priestory prelínajú.“
Pomoc iným je čierna mágia
Spýtala som sa jej teda, prečo mám kulisu, ktorá ma dostáva do maximálnej vyčerpanosti. A ona mi pripomenula vzorec v mojej rodovej línii po praslici. Problém rodinnej karmy od prababky. Pomáhať aj tam, kde mi to nebolo dovolené. Prekračovať hranice pomoci iným. Pripomenula mi starú mamu, ktorej empatia dovolila utrápiť sa problémami iných. A keď zomierala dlhé roky na rakovinu, všetci, ktorým pomohla, na ňu zabudli tak, ako ona zabúdala na seba.
Želám si, aby všetci boli šťastní, ale zabúdam si rovnakou mierou želať vlastné šťastie. Pritom podaktorí nemôžu byť šťastní, kým sa nešťastím nenaučia v šťastí šťastie aj rozdávať. Takže získajú šťastie na úkor mojej energie a môjho životného šťastia. Pritom iba práve nešťastím pochopia, kde robia chybu a to šťastie si cez poznanie vybudujú a ľahšie udržia, než keby ho dostali na tácke od niekoho iného. Dávam viac ako beriem a tým robím čiernu mágiu. Lebo snaha pomôcť iným za každú cenu, aj vtedy, keď si to neželajú, prekračovať hranice, je v konečnom dôsledku iba maskovanou pýchou. A prichádza vtedy, keď chýba pokora.
„Komunikuj, keď potrebuješ pomoc. Priznaj si, že si len človek. Nenazeraj druhým do okien, pokiaľ ťa o to nepožiadajú. Nepreciťuj trápenie druhých, iba čítaj informácie.“ Aj keď to bolo ťažké, začala som tým, že som chronickým „sťažovačom“ zavesila na nos svoje problémy. Odrazu som mala menej práce a viac času a zistila som, že mám aj skutočné priateľky. Spontánne sa potešili, že som taká, aká som a ľad intelektu roztopila prvá slza súcitu srdca.
Zloba vo svete a púpavy
Vonku zakvitli púpavy. Tento rok mimoriadne veľa žltých kvietkov. Od starších som sa dopočula, že je to dôsledok zloby vo svete.
Naučila som sa odbehnúť si z práce a čas vyplniť činnosťami, ktoré inokedy nestíham. Zasadiť levanduľu a tymian, uskladniť usušenú prvosienku, označiť nádoby s korením a bylinkami. Nadýchať sa atmosféry poludnia, ako ho prežívajú dovolenkujúci, nezamestnaní či dôchodcovia a prehodiť pár zbytočných slov so spolužiačkou zo základnej školy. Odmietla som byť splachovacou nádobou pre celotýždňové frustrácie niekoľkým nespokojným ženám a niektorým som namiesto konzultácie odporučila začať užívať vitamín B na posilnenie nervovej sústavy.
No a teraz sa už konečne môžem venovať tej strohej a chudej žene v čiernych šatách. Trápi ju zlosť, závisť, strach zo smrti. V stave vysokej horúčky mi do domu nosí svoju ťarchu. Musím zistiť, či ma chodí navštevovať astrálne, opúšťajúc svoje živé telo, alebo ako zblúdilá duša bez časového obmedzenia prežívajúca do nekonečna okamih smrti v priestore bez tela. Potom nasleduje sebaanalýza a pochopenie vzorca, ktorým som ju pritiahla a… – ale to už je iný príbeh. Žeby niečo pre psychiatra?
Zlatica Mokráňová
5. 6. 2008, písané pre Magazín T-Station