Keď lovíme svalovca, prvým trikom je rozšíriť efektnú povesť, skôr ako sa jej majiteľ objaví. Ako skúsený konferencier pozdvihne vždy významne hlas, keď vyslovuje meno účinkujúceho, ktorého uvádza, a vyvolá tým bezpečne potlesk, tak si aj Šťučka zaranžuje atmosféru svojho vstupu na scénu. Ak nemá nikoho známeho v Svalovcovej partii, kto by jej zahral onoho konferenciera a rozšíril o nej, že je horolezkyňa a arabčinárka, postará sa o reklamu sama – pravda, podľa svojich a Svalovcových detských predstáv o „zaujímavosti“: verbuje chlapcov nonšalantne do vysokohorského kurzu, pričom najmä Svalovcovi zvysoka vraví „no neviem, neviem, či ste na to súci, to chce silu a nervy“; hľadá v Svalovcovej partii niekoho, kto by jej vedel zohnať úzkoprofilovú súčasť horolezeckého výstroja, čím dá jasne najavo, čím sa zaoberá, alebo z rovnakých príčin hlasno zháňa rozpredanú učebnicu arabčiny. Rozhodne vyrukuje s niečím, čo upozorní na jej poznatky, tvári sa, že je dotyčným športom či poznatkami taká zaujatá, že nemá veľmi čas na nič iné. Ak pritom nedbanlivo ohodnotí Svalovcove bicepsy hlasom plným pohŕdania, je takmer isté, že sa Svalovec do kurzu prihlási, „aby tej hlupani ukázal, kto je“ – a teda na seba obrátil pozornosť, ktorú mu tak urážlivo odoprela.
Tým je realizovaný aj ďalší trik – zabezpečiť si pravidelné stretnutie bez dohovorenia. Pravidelný spoločenský styk prináša so sebou nenásilné bližšie zoznámenie a možnosť ďalšieho zblíženia.
Trikom číslo tri je takzvaná teória vzácnosti. V styku so Svalovcom sa Šťučka postará, aby robila dojem, že s ňou a jej časom nemožno priveľmi disponovať. Ľudove sa tomu vraví „nie som na klinci, aby si ma mohol kedykoľvek zvesiť“. Odprevádzanie z kurzu alebo z ihriska Šťučka nepreťahuje časove tak dlho, kým situácia nevyhnutne dospeje k bodu nudy. Naopak, čas strávený so Svalovcom odmeriava tak, aby mohla v okamihu najlepšej zábavy vyhlásiť zrazu „veď som už mala byť pol hodiny doma!“ Týmto trikom sa má dosiahnuť, aby Svalovec z každého stretnutia odchádzal s pocitom neúplnosti, nerád a s vierou, že by ho bol býval rád ešte predlžil, že sa ohromne zabával a že možnosti ďalšej zábavy by boli iste nevyčerpateľné. S takýmto pocitom celkom inakšie očakáva ďalšiu schôdzku: vopred si ju idealizuje.
Štvrtým trikom je nezávislosť. Šťučka sa zásadne tvári, že Svalovec jej je síce sympatický, ale zasa nejako smrteľne jej na ňom nezáleží; dá si pozor, aby si nezačal namýšľať, že sa stáva jeho poslušnou otrokyňou, s ktorou si môže robiť, čo chce, a že je do neho na smrť zaľúbená. Vo chvíli, keď by Svalovec pocítil, že sa Šťučka o neho trasie, celkom iste by ušiel – je mladý, čo by sa „viazal“. Šťučka usúdi, že radšej nech si Svalovec chce pripútať ju ako ona jeho.
Tomu napomáha ďalší trik, veľmi staromódny, ale napodiv ešte vždy účinný, zvaný „štipka záhadnosti“. Napoleon raz povedal, že „nuda nastáva, keď sa všetko povedalo.“
Šťučka cíti, že by urobila chybu, ak by sa neprestajne usilovala o „vyjasňovanie situácie“:
Ľúbiš ma? Dokedy? Budeme spolu chodiť? Budeme sa stretávať: dva razy, či tri razy do týždňa?
Nebudeš behať za inými dievčatami? Tak ty to nemôžeš sľúbiť?!? Musíš mi to sľúbiť! Ináč s tebou nebudem chodiť! Ty musíš dodržiavať to, a ja zas ono. Vyjasníme si, ako to medzi nami je!
Kontrolné otázky, vyjasňovanie, klasifikovanie, definovanie. Ničomu sa nedáva voľný priebeh, všetko sa usmerňuje, bez spontánnosti. Nie, takto nie. Omnia sponte fiuant, absit violentia rebus, vraví krásne latinské príslovie: nech všetko plynie prirodzene, veciam nie je vlastné násilie. Tobôž citom, vzťahom. Niektoré dokonca v prudkom svetle reflektorov hynú. Tak ako rastliny, možno aj vzťahy pestovať iba v určitom čase: majú svoje fázy klíčenia, rastu, kvetu, plodu a – zániku, pochopiteľne. Rýchlenie vzťahov znamená urýchliť okamih ich zániku a každý, kto si uvedomuje, že všetko má koniec, sa usiluje aspoň predlžiť začiatok, teda fázu neujasnenosti, „štipku záhadnosti“, pomalých náznakov klíčenia. To večné „a teraz mi povedz, ako to vlastne s nami je“, zaručene otrávi každý vzťah, lebo je to presne ono napoleonovské „povedalo sa všetko“.
Veď keď sa povie všetko, čo ďalej? Šťučka sa snaží, aby bolo stále „niečo ďalej.“ Preto nevraví všetko ani o svojom živote, ani o svojich citoch. Vraví nielen áno a nie, ale aj neviem, alebo nie som si istá. Slovom, nie je u nej všetko „ako na dlani“. A tak Svalovca vedie, aby ho zaujímalo stále sa dozvedal o Šťučke viac, aby si chce objasniť, „ako to s ňou vlastne je“. Nie jednorazové a definitívne, ale postupné odhaľovanie osobnosti dáva vzťahu dynamiku a pocit vývinu udalostí, pocit, že sa deje niečo nové, že stretnutie nie je nikdy rovnaké.
Šiesty trik je obranný a týka sa najháklivejšieho problému mladého dievčaťa: ako sa správať v erotickej sfére? Kde je miera, ktorú treba zachovávať? Kde je hranica, ktorú neslobodno prekročiť?
Aké stanovisko zaujať?
Šťučka sa nazdáva, že dnes už nemožno vystačiť s biblickým áno-áno, nie-nie. Život sa nepomestí do šablóny ani totálnej sexuálnej abstinencie, ale ani totálnej bezhraničnosti. Javí sa podstatne zložitejší, ako sa javil našim predkom, ale o to je situácia dnešných ľudí ťažšia: musia sa rozhodovať sami na vlastnú zodpovednosť.
Šťučka uplatňuje teóriu vzácnosti aj v tejto oblasti. Vie, že dostupný tovar je lacný tovar, preto sa rozhodne povedať Svalovcovi „áno“ iba po dlhšom čase a rozmýšľaní. Rozmýšľanie sa týka najmä troch hlavných kritérií, podľa ktorých sa Šťučka rozhoduje:
1. je zvolený partner na takej úrovni, že neuškodí mojej prestíži a môjmu vlastnému pocitu dôstojnosti?
2. záleží mu na mne dostatočne?
3. záleží mi na ňom dostatočne?
Ako vieme, Šťučkinou snahou je mať na spoločenskej burze čo najvyšší kurz. Ak je teraz v móde dostupnosť, zvyšuje Šťučka svoju cenu tým, že jej kladie prekážky a vytvorí tým o sebe fámu ako o „vzácnej trofeji“. Tuší, že Najnákovi, akého si želá, sa priveľa dievčat núka, takže ho logicky môže zaujať iba taká, ktorá to robiť nebude. Vyčká teda pokojne na pravý okamih.
Tu sa však začína nová etapa, veľmi chúlostivá.
Keď Šťučka sledovala „prípady“ svojich kamarátok, prišla na smutný fakt, že ak jestvuje emancipácia pred zákonom, zďaleka ešte nejestvuje v tom, čo obecne nazývame povedomím; a najmä nie v oblasti erotiky.
Základná ľudská situácia, vo filozofii nazývaná „pán a otrok“, sa v erotike v podobe schémy víťaz – porazený premieta dodnes jednoznačne tak, že víťazom je vždy muž, porazeným žena. Erotika sa chápe ako boj, dobývanie a premnoženie, nie ako obojstranné rozhodnutie – aj vtedy, keď sa rozhodnutie uskutoční. Avšak toto rozhodnutie sa kvituje len v povrchovom civilizačnom „nátere“ osobnosti: prebiehajúci vzťah ním ešte nie je ním ovplyvnený, ešte vždy v ňom prežívajú psychologické atavizmy, modely vzťahov, stáročiami fixované a prenášané.
Ak aj dospelý kultúrny muž potlačí v sebe psychózu dobyvateľa po dobytí, t. j. nutkanie overiť si moc pána nad otrokom, mladý chlapec nie je často dosť zrelý, aby v sebe potlačil príliv jasavej krutosti, ktorý v ňom stúpa. Naopak, pretože si nie je istý sám sebou, pretože sotva vyrástol z pubertálnych pochýb o vlastnej hodnote, je mu táto núkajúca sa psychická krutosť vítanou kompenzáciou komplexu menejcennosti. Najbanálnejším prejavom tejto krutosti je pohŕdanie.
Šťučka sa proti tejto možnosti obrní zdôrazňovaním slobody svojich rozhodnutí: správa sa zásadne tak, aby bolo jasné, že nespĺňa želania nikoho iného ako svoje vlastné. Ak sa partnerovo želanie zhoduje s jej vlastným, tým lepšie. Partner ju však nemôže za nijakých okolností trápiť: zdôrazní mu včas, že sa s ním stretáva, kým je príjemný, a že ju nič nenúti sa s ním stretávať, keď príjemným prestane byť. Tak sa v Šťučkinom poňatí „cool-sex“, čiže chladný sex, v ktorom sa nezdôrazňujú city, ale iba potreba sexuality, stáva obranou proti možnému útoku, obranou proti poníženiu: za potrebu citov sa, nevedno prečo, mnohí z mladej generácie hanbia, za potrebu rozkoše nie.
Šťučkin „obranný val“ proti partnerovi, aby ju neovládol, postavený z niekoľkých základných a viacerých drobných trikov, je však účinný, iba ak zachová jedinú, ale najdôležitejšiu podmienku: jeho tmelom musí byt chladnokrvnosť.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka a chlapci