Tak sa to nerobí, povie vám Šťuka. Byt v situácii žiadateľa či prosebníka, značí vždy byť v nevýhodnej situácii. A jedna zo Šťukiných zásad je, že v nevýhodnej situácii treba byť v živote čo najmenej.
Ale ako to urobiť? Veď bez žiadostí sa nemožno zaobísť. Každý človek je x-krát denne v situácii žiadateľa, počínajúc prípadom, keď žiada o opravu telefónu až po prípad, keď žiada o zamestnanie.
To je pravda, lenže, lenže –
Šťuka túto situáciu s obľubou stavia na hlavu. Presne tak, ako Giuseppina v tej nádhernej pasáži z románu Rogera Vaillanda Zákon: „…ponáhľa sa rýchlym crawlom za komisárom. Keď chce, pláva rýchlejšie ako on. Je vytrénovaná, pretože crawluje každý deň od začiatku do konca sezóny. Už si vyrátala, že komisára predbehne, keď bude ustatý a bude sa vracať k pobrežiu, a že to potom bude vyzerať, akoby ju prenasledoval.“ Tak sa aj stane, Giuseppina je šikovnejší plavec ako komisár a napriek jeho kľučkovaniu to vždy zariadi tak, že je o niečo vpredu, takže si honorácia, ktorá ich pozoruje z pláže, môže myslieť, že komisár Giuseppinu prenasleduje. Každú chvíľu sa vo vode obráti a veľmi hlasno sa smeje smiechom, akým dievča reaguje na vyzývavé chovanie muža, keď jej jeho nástrahy nie sú celkom proti mysli, keď sa nimi skôr zabáva, vodí za nos, keď muž tancuje, ako ona píska.
Giuseppina je, ako vidíte, typická Šťuka: komisár jej v mori nadáva, ale honorácia na pláži si myslí, že ju prenasleduje láskou! Bravo! Takisto Šťuka, keď žiada, narafičí to tak, aby ju vlastne požiadali o to, aby žiadala; na najlepších svojich akciách dosiahne takú bravúru, že ten, od ktorého žiada, si napokon myslí, že Šťuka svojou žiadosťou robí milosť a láskavosť jemu.
Ako tentoraz. Sledujme ďalej rozhovor.
Čučoriedka, ako vieme, povedal:
– Prečo sa pýtate? – Nuž… len tak mi to prišlo na um… – usmieva sa Šťuka, – chodia o vás chýry, že ste dobrý šéf…
Šťuka sa priamemu vysloveniu prosby vyhýba, lebo jej ďalšou zásadou je, žiadať iba to, čo môžeme dostať. Zatiaľ si tým nie je istá. Prečo zbytočne zažívať porážky? To na povesti nepridá, a odchádzať od niekoho alebo odniekiaľ s dlhým nosom znamená vždy aspoň čiastočnú stratu prestíže…
Treba teda najprv vysondovať pôdu.
Prvá, práve spustená sonda (omašličkovaná, ako sme videli, lichôtkou) vyniesla na povrch neutrálnu odpoveď:
– To rád počujem…
– Potrebovali by ste spoľahlivú silu, najmenej takú spoľahlivú, ako bola súdružka Rajnohová…
– Veru! A keby tak ešte vedela po nemecky…
V tej chvíli Šťuka vie, že zvíťazila. S istotou kormidluje k výsledku:
– Ale to by malo byť vo vašom oddelení samozrejmosťou! Máte často písomný styk s cudzinou…
– Vidíte, a musím si to takmer všetko robiť sám!
– Nevravte! Veď vy máte plno iných starostí?!
– Mám! A koľko! Ale čo si pomôžem?! – ťažká si uveličene Čučoriedka (aspoň niekto to chápe!).
– Také niečo… – pohoršuje sa Šťuka, – u nás nemčinu netreba, a predsa bolo samozrejmé, že som minule zabavila pri káve toho Hänselheiddera, kým prišiel šéf z –
– Vy viete po nemecky?!
– Isteže, – povie Šťuka s dobre hranou samozrejmosťou, – po nemecky, po arabsky…
– Počujte… – zahniezdi sa Čučoriedka, – ale vo vašom oddelení to vôbec nepotrebujete! Je to zakopaný kapitál! Raz do roka variť kávu Hänselheidderovi! Nezmysel! Vaše znalosti sú celkom nevyužité!
Šťuka mykne rezignovane plecom a tvári sa, že pozorne sleduje diskutéra.
-…. Súdružka Šťuková… počujte… – odhodláva sa Čučoriedka, a z tónu jeho hlasu, ktorý veští rýchle rozuzlenie, Šťuka usúdi, že teraz sa treba k Čučoriedkovi otočiť a slávnostne vypočuť to, čo bude nasledovať:
– … teda.., súdružka Šťuková… čo keby ste prešli ku mne?
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní