…pokračujeme v konverzácii s Čučoriedkom…
„Od vás je takáto poklona dvojnásobne cenná“.
„Prečo odo mňa?“
„Netvárte sa nechápavo.“
„Ale ja naozaj nechápem.“
„Muž, za ktorým v podniku ženy vzdychajú.
Čučoriedka si nevdojak siahne na prebleskujúcu plešinku: „Kto?!“
Šťuka sa zatvári záhadne: „Ja vám to mám prezrádzať?! Ale, ale… o mne ešte nikto nikdy nemohol povedať , že by som bola nediskrétna…“
Čučoriedka je prekvapený, ohúrený; usiluje sa pravidelne dýchať, aby upokojil predinfarktové srdce. Nejaké ženy si ho všímajú! Jeho! A on o ničom nevedel! Zrazu sa mu vidí, že vonku je pekne, že by sa mal dať ostrihať a že vlastne nie je ani taký starý. Svitne v ňom náhly pocit láskavosti k celému svetu.
Šťuka, ktorá samozrejme nepozná nikoho, kto by po tom starom Pandrákovi vzdychal, taktne odvedie reč: „Ozaj, počula som, že ste boli na lyžovačke. Ako ste sa mali?“
Čučoriedka tej milej mladej žene (prečo si doteraz nevšimol, aká je milá?) vďačne a prekypujúc vľúdnosťou porozpráva, ako sa mal na lyžovačke. Šťuka pozorne – (veľmi pozorne! Je to jedna z dôležitých zásad!) – načúva, prejavuje nesmierny záujem o to, ako detičky nechceli jesť na chate špenát, za akých okolností sa natrhla vetrovka a ako sa Čučoriedka geniálne, v poslednej chvíli, vyhol borovici.
„Páči sa mi, že si udržiavate kondíciu. Neznášam mužov ktorí sa po tridsiatke začnú opúšťať,“ povie Šťuka. V tej chvíli sa ozve klopkanie na predsednícky stôl.
Schôdza sa začína.
VIETE ŠPÁSOVAŤ?
Schôdza sa začala, Šťuka a Čučoriedka na chvíľu zmĺknu; my si zatiaľ zrekapitulujeme, aký bol psychologický efekt Šťukinej konverzácie, čo, presnejšie povediac, Šťuka vykonverzovala.
Ako sme videli, Šťuka ešte NEVYBAVILA v pravom zmysle slova nič – a ani sa o to neusilovala.
Neusilovala sa, lebo vie, že každé takzvané OSOBNÉ VYBAVOVANIE má svoje zákonitosti. Ak má byť úspešné, treba ich dodržať.
Prvou takouto zákonitosťou je etapovitosť.
Veci netreba začať vybavovať hneď, len čo povieme dobrý deň. Počiatočnou etapou každého vybavovania je etapa
1. konverzácie, keď sa nadviaže osobný kontakt.
S dôležitosťou tejto etapy má Šťuka dlhoročné skúsenosti. Kým jej kamarátka Cecília vchádza do obchodu so slovami: „Dobrý deň, prosím vás, máte dederonové blúzky?“ Šťuka by sa nikdy takéhoto trestuhodného babráctva -na ktoré je jediná odpoveď: „Nemáme“ – nedopustila:
„Dobrý deň vám prajem… ale tu máte zimu! Že vám poriadne nezakúria, na tých podnikových riaditeľstvách ozaj nemajú uznanie. Ale oni si sedia v teple, pravdaže“ …
„Pravdu máte,“ povie predavačka, šťastná, že ju niekto poľutuje, „koľko ráz sme im vraveli, aj písomne žiadali …“
Predavačka sa naširoko žaluje, Šťuka pozorne počúva, prisviedča, prikyvuje. Kontakt je nadviazaný, Šťuka sa stala pre predavačku nie neosobnou stránkou, ale človekom, ku ktorému máme síce dočasný, ale ľudský vzťah.
Až keď sa predavačka vyžaluje („Aspoň niekto ocení, že tu mrznem osem hodín!“), opýta sa Šťuka dôverne:
„Moja mamička bude mať narodeniny … nejakú dederonovú blúzku by ste pre ňu nemali?“
A dederonka putuje spod pultu na pult. Metóda osobného kontaktu pri vybavovaní sa Šťuke osvedčila tak dokonale, že si Šťuka v priebehu rokov vypracovala istý žoviálny tón, ktorý možno označiť termínom ŠPÁSOVANIE.
Šťuka si vždy POŠPÁSUJE najmä s remeselníkmi, kde, ako zistila, iným tónom pomaly už nemožno vybaviť celkom nič. Keď prišla do opravovne a povedala:
– Dobrý deň, prosila by som podbiť topánky, – dostala odpoveď:
– O tri týždne.
Poučila sa.
Na druhý raz vstúpila do miestnosti, odhadla ujka, ktorý sa tu motkal, a spustila:
– Dobrý deň im prajem, ujček. Idem rovno za vami, lebo keď sa tak kukám, urobíte iste lepšiu robotu ako desiati mladí chuligáni. A rýchlejšiu. Nemám pravdu?
Nepripisujme Šťuke len lacné víťazstvá. Dedko sa len tak nedá:
– No, no. Čo chcú?
Šťuka vyvráti oči:
– Pozrite sa na tie topánky, na jar som ich kupovala, a už sú zodraté … kto by ma v takých chcel?
Dedko sa usmeje bezzubými ústami:
– He. Takého si nájdu, čo im kúpi.
– No dobre, príďte si o… dva týždne….
– …solídnu robotu človek rád aj zaplatí…?
– No…o týždeň.
Špásovanie, ktoré Šťuka pestuje v oblasti služieb, malo vcelku dobré výsledky. Ale v teréne svojho vlastného zamestnania nepoužíva Šťuka celkom rovnaké metódy: špásovaniu tu uberá hrubozrnosť a pridáva mu jemnosť, subtílnosť, ľahkosť, frivolnosť je tu prípustná, a v rámci normy – to značí, že je prešpikovaná aj vážnosťou, aby sa tu i tam dalo v konverzácii najavo, že psina sem, psina tam, ale v podstate je Šťuka celkom solídna osoba. Akými metódami nadviazať osobný kontakt – to už je vec Šťukinho bystrozraku; ten má posúdiť, akého partnera má pred sebou. Prostriedky volí individuálne; pravda, okrem jedného, ktorý sa Šťuke osvedčil pri všetkých druhoch mužov od pätnástich do deväťdesiatich rokov: a to je útok na mužskú márnomyseľnosť. Všimnime si predošlé dialógy.
V prvom, s Čučoriedkom, útočí Šťuka na mužskú príťažlivosť, v druhom, s obuvníkom, kde by to bolo očividne nemiestne na šikovnosť v práci. Všimnime si, že nevie, či je Čučoriedka obletovaný, ani či obuvník robí lepšie ako jeho kolega – odhadne však, čo môže partnera v rozhovore potešiť. I v jednom v druhom sa zhovára s nimi ako s ľuďmi, ktorí NIEČO ZNAMENAJÚ, ktorých ako takých, alebo ich činnosť ona, Šťuka, oceňuje a uznáva.
Partner je potešený. Šťuka u neho dosiahla vhodné rozpoloženie ducha, atmosféru pozitívnosti, porozumenia a láskavosti – vykonverzovala zatiaľ osobnú snahu a partnerovo želanie vyjsť v ústrety tomu milému dievčaťu.
Vidí sa vám to málo? Omyl. Je to polovica úspechu.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní