Šťučka chce mať samozrejme to najlepšie. Chce mať chlapca naj…naj… a takého, akého by jej iné závideli. Nie je však taká hlúpa, aby nevedela, že ten naj…naj… súci svojich naj… naj… vedomý, bude mať asi dosť vysoké požiadavky na dievča, s ktorým začne chodiť.
„Najnák“ si bude iste hľadať „Najnáčku“. A Šťučka je si vedomá svojich nedostatkov (aj keď o nich, božechráň, nehovorí). Čo teda robiť? Šťučka by nebola Šťučkou, keby po prvom pohľade do zrkadla kapitulovala. Vie, že dnešný moderný názor na krásu je priširoký, než aby sa do neho nezmestili aj jej hrubý nos a pritenké nohy. Uváži, čo sa týka zovňajška, že treba urobiť dve veci:
1. odvádzať pozornosť od nedostatkov
2. privádzať pozornosť k prednostiam
Nedostatky sa delia na napraviteľné a nenapraviteľné. Po čase Šťučka zvyčajne zistí, že aj tie nenapraviteľné sú napraviteľné – tým, že ich prebijeme prednosťami. Tie napraviteľné sa Šťučka pousiluje, pravdaže, napraviť. Predovšetkým si bude pestovať vlasy, pleť a postavu – nech sú totiž jej črty tváre akékoľvek nesúmerné, nikdy nebude škaredá, ak bude mať peknú pleť a vlasy. A postava? Tá sa dá na šťastie ovplyvniť…
Šťučka teda premôže lenivosť a robí so sebou, čo sa len dá: cvičí, športuje, neje knedle, pestuje pleť a nenosí vzorkové pančuchy, aby neprivolávala pozornosť k svojim tenkým nohám. Urobí zo svojho zovňajšku naj… najlepší, aký za daných predpokladov môže urobiť, a je pokojná. Pokojná? A čo tie nenapraviteľné nedostatky? Och, isteže sa jej môže stať, že nádherná hriva predsa len neprebije chudosť lýtok: nie a nie. Lýtka sú tu a mužský pohľad na ne aspoň sklzne z hrivy, ak pravda (a to je, žiaľ, pravdepodobnejšie) pri nich nezačal. V puberte si preto Šťučka, isteže, poplače. No len čo z nej vybŕdne, uváži, že ak už to nemôže zmeniť, musí sa vedieť k tomuto faktu nejako postaviť. Sú – ako zvyčajne – dve možnosti :
a) zúfať si
b) nezúfať si
Prvá možnosť sa zdá celkom odôvodnená: nech sa Šťučka pozerá na svoje nohy ráno alebo večer, z anfasu alebo z profilu, sú nemožné a zas len nemožné. Ak k tomuto otrasnému faktu priráta:
– že nateraz sa sukne nosia nad kolená (či, najnovšie, skôr kúsok pod brucho),
– že teda nohy sú sexuálnym pútačom ak nie číslo 1, tak aspoň číslo 2,
– že mužské pohľady začínajú od zdola, takže sa niekedy k hlave ani nedostanú,
– že dievčat s peknými nohami je nemožne veľa,
zdá sa, že nijakej voľby medzi a) a b) niet: môže rovno skočiť z okna. Ak to Šťučka neurobí, to iba preto, že si nielen uvedomí onú poučku o odvádzaní pozorností od nedostatkov a privádzaní pozornosti k „dostatkom“, ale že sa ju naučí aplikovať tým jediným spôsobom, aký ju dovedie k účinnosti: totiž po dvoch linkách súčasne. Po linke vonkajšej a vnútornej. Vonkajšia sa týka vhodného oblečenia, ktoré pokiaľ možno potlačí tie horšie prvky postavy. Ale to ešte zďaleka nestačí: o výsledku rozhodne druhá linka, linka vnútorná.
Šťučka si dobre všimla svoje spolužiačky, ktoré neoplývajú krásou. Ich hlavnou chybou je, že sú si toho príliš vedomé. Napríklad Cecília: skutočnosť, že má predkus, jej zatienila celý svet, a tak nech robí čo robí so svojím zovňajškom, nech si hocako slabo nalíči ústa, aby na ne neupozorňovala, predsa prichádza na rande s tlčúcim srdcom, na ktorom je napísané veľkými literami: ježišmária, ja mám predkus!
Zaoberá sa svojím nedostatkom toľko, že sa jej stáva mániou, má pocit, že nik na nej nič iné nevidí, lebo ona sama na sebe nič iné nevidí; stráca sebavedomie, začína sa podceňovať, získava komplexy – a bezpečne dosiahne, že na nej každý vidí len ten predkus.
Je totiž smutným faktom, že mienka človeka o sebe samom je infekčná. Dokázalo sa to v nespočetných prípadoch: sebavedomý človek je úspešnejší. Sebavedomý človek vnucuje dojem, že jeho sebavedomie predsa len pramení z nejakej hodnoty. Sebavedomý človek napokon svoju hodnotu okoliu nasugeruje, aj keď je v skutočnosti o dve triedy nižšia. Dosiahne, že ľudia nebudú pri ňom prikladať význam tomu, čomu on sám nechce, aby prikladali, a prinúti ich obrátiť pozornosť tam, kam chce.
Šťučka by nikdy nepostupovala s takou donebavolajúcou hlúposťou ako Cecília, ktorá mládencovi, čo sa o ňu zaujímal, povedala:
– A nemrzí ťa, že mám predkus?!
– Čo je to predkus?
– Keď zuby trčia dopredu. Takto.
Cecília odhalí chrup a visí na chlapcovi oddaným zrakom odsúdenca, čakajúceho popravu alebo milosť.
– Nevšimol som si… – povie chlapec.
– Naozaj si doteraz nevšimol, ale teraz bol upozornený – a teda si všimol. A keď si už všimol a bolo mu naznačené, že by ho to vlastne mrzieť mohlo, začína rozmýšľať, či ho to naozaj nemrzí. A keď vidí, ako vystrašene sa na neho dievča pozerá, uváži, že teda je ten predkus zrejme niečo strašné, že by to zrejme každého iného chlapca mrzelo a že teda by ho to malo mrzieť tiež. Prečo by on mal byt menej náročný ako ostatní chlapci? Dievča vkladá takrečeno svoj osud do jeho rúk; chlapec to pocíti a získava prevahu: odteraz ju môže trápiť, pozná jej slabé miesto:
– No… – povie, – … mrzí – nemrzí… ukáže sa, aká si ináč… A z dievčaťa je razom otrokyňa, ktorá sa začne „usilovať. aby obstála“. Preboha! Preboha: lebo to je koniec. Jeden komplex plodí druhý, strata sebavedomia a mentalita otroka sa „pánovi“ veľmi rýchlo zunuje, pán sa s dievčaťom rozíde a dievča je presvedčené, že sa tak stalo – pre predkus.
Šťučka však vie, že sa tak stalo pre kamarátkinu hlúposť, a razom sa poučí, že na nedostatky nielen neupozorňujeme, ale predovšetkým sa tvárime, že to vôbec nedostatky nie sú.
Naša Šťučka, ako vieme, má tenké nohy. Len čo absolvovala pubertu a nadobudla rozum a rozhľad, likvidovala tento svoj „problém“ razom a radikálne. Rozhodla sa síce na jednej strane, že nebude nosiť vzorkové pančuchy, ale na druhej strane sa rovnako energicky rozhodla, že zabudne, prečo. Nijaké rozmýšľanie a komplexy. Ba práve naopak. To naopak znamená, že Šťučkina dravosť a drzosť sa vie uplatniť aj na poli takom háklivom, ako sú jej vlastné nedostatky.
Na rozdiel od jej kamarátky Neštučky Šťučkino rande s mládencom prebieha celkom inak. Šťučka samozrejme o nohách, svojich či cudzích, nikdy nezačne hovoriť (čo sa týka cudzích, má na to tiež dobrý dôvod chváliť ich by znamenalo pridávať nohám ako takým dôležitosť, haniť ich tiež nemôže, keď má sama horšie). Ale keď už dopustením osudu o nich začne mládenec, Šťučka bleskurýchlo prejde do útoku :
– Ty, vieš, čo mi povedal nedávno jeden chalan?
– Čo?
– Že mám nohy ako anglická manekýnka.
– Haha.
– Aké haha? Videl si niekedy v živote Vogue, ty inteligent? Všetko nohy ako špáradlá. Fakt! Najkrajšie ženy sveta!
– A kto to bol, ten chalan?!
– Žiarliš, – zažiari Šťučka.
***
O týždeň začuje Šťučkina kamarátka, ako sa Šťučkin chlapec vyhráža kamarátovi:
– Moje dievča že má tenké nohy?! Videl si niekedy v živote Vogue, ty inteligent?!
A je to v suchu. Šťučka nosí svoje nohy ako trofeje, mládenec sa pýši svojou svetovo vyzerajúcou partnerkou.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka a chlapci