Kolektív neznamená pre Šťuku jednoliatu skupinu bodrých a usmievavých pracovníkov, ktorých nadchýna spoločný pracovný cieľ: stačila už zistiť, že o jednoliatosti tu zvyčajne nemôže byť ani reči. Každý väčší kolektív sa skladá z menších skupín, „kolektívov v kolektíve“. Tieto sa grupujú na základe osobných sympatií, príbuznosti záujmov alebo vzájomnej prospešnosti jednotlivých členov.
Ak sa štyri dievčatá držia pokope, lebo všetky štyri rady chodia do cukrárne, hovorí sa o kamarátstve. Ak štyria laboranti držia pokope, lebo chcú dosadiť na miesto vedúceho „svojho človeka“, hovorí sa o klike.
Kliky – zdanlivé alebo skutočné – sa nájdu na každom pracovisku. Kamarátstvo sa premení na „kliku“ v okamihu, keď sa rozhodne využiť svoju zostavu tak, aby zúčastnení dosiahli sebe prospešný cieľ.
Vieme už, že Šťuka sa v prvých týždňoch v zamestnaní iba opatrne obzerá okolo seba poznáva ľudí: to je prvá etapa. V druhej etape Šťuka poznáva kliky. V tretej sa k niektorej pridá.
Musí sa pridať? Musí.
Šťuka si rozprávanie o Svätoplukovi a prútoch dobre zapamätala už v škole. Súdi, že ak bude sama, bude musieť o všetko, čo bude chcieť dosiahnuť, aj sama bojovať – od lepšieho stola v miestnosti až po poukaz na rekreáciu. Ak bude súčasťou kliky, bude môcť použiť výhody tzv. „krížovej metódy“.
Čo je krížová metóda?
Krížová metóda, čiže metóda „ty mne, ja tebe“ je ten najlepší spôsob boja o výhody. Vezmime si príklad. Pán Tekvica sa chce, povedzme, stať šéfom oddelenia. Vylúčme možnosť, že si niekto všimne, že dobre pracuje a že by si zaslúžil byť šéfom oddelenia – a urobí ho ním. Tekvica síce pracuje dobre, ale nikomu ani na um nepríde, aby z toho vyvodzoval nejaké dôsledky. Ak sa teda Tekvica chce stať šéfom, musí sa o to pričiniť sám.
Otázka znie: ako?
Ak je Tekvica osamotenou jednotkou mimo akejkoľvek kliky, ostala by úloha propagácie jeho osoby – na jeho osobe. Musel by teda on sám chodiť po podniku a vravieť: Ja, Tekvica, pracujem dobre a zaslúžim si byť šéfom oddelenia. Chcem ním byť!
Iste netreba dlho hádať, či sa ním takýmto spôsobom stane alebo nie.
Ak je však Tekvica súčasťou kliky, dohodne sa s pánom Baklažánom, ktorý veľmi túži po preradení, že bude bojovať o toto jeho preradenie, ak Baklažán bude bojovať o jeho, Tekvicovo, šéfovstvo. Ak sa mu podarí presvedčiť ešte aj Šípkovú, že jej vybaví neplatenú dovolenku, a Melóna, že bude intervenovať v jeho záležitosti s prémiami u námestníka, má už troch ľudí, ktorí budú po podniku hovoriť: „Počujte, ten Kapusta je neschopný, Tekvica by mal viesť oddelenie!“
To už znie inakšie, však? Ak o vás vravia iní, že ste skvelá, ste skvelá, ak to o sebe vravíte vy, ste smiešna. Krížová metóda využíva práve neobmedzené možnosti, ktoré má človek, ak chváli druhého: môže to robiť bez toho, že by bol trápny, ba práve naopak, vyzerá nezištne a ušľachtilo, výpoveď je vierohodná, je účinná a chválený (i chváliaci) ostávajú v úlohe skromných ľudí, ktorí sa sami – božechráň – nevystatujú, ba práve naopak, „nevedeli by prstom pohnúť, aby sa sami presadili!“
A tak teda krížom-krážom: Baklažán poslúži Tekvicovi, Tekvica Baklažánovi, Šťuka obidvom a obidvaja Šťuke – všetci sú spokojní, dosiahnu svoje – a nik nezbadá ako.
Ostáva otázka: ku ktorej klike sa má Šťuka pridať?
Voľba je veľmi dôležitá. Na rozdiel od väčšiny ľudí, ktorí sa v určitej klike ocitnú často a bez osobného pričinenia, zavše iba preto, lebo „s týmito držia“ akosi spontánne, z osobných sympatií, Šťuka si vyberie „svoju“ kliku vedome, bez ohľadu na sympatie a antipatie k jej členom. Jediným kritériom bude jej odpoveď na otázku: ktorá klika je práve najmocnejšia?
Nie je totiž klika ako klika: sú kliky útočné a obranné. Manipulanti vytvoria zvyčajne útočnú kliku a začnú si agresívne dobýjať pozície. V tej chvíli sa tí slušní a ukrivdení automaticky a podvedome stmelia v klike obrannej. Ak je kolektív väčší, obidvoch druhov klík je zavše aj niekoľko.
Že si Šťuka vyberie kliku útočnú, netreba vari ani zdôrazňovať. Ak je klík viac, vyberie si najmocnejšiu, tú, v ktorej sú kľúčové postavy pracoviska a kde je nádej, že si získa najväčšie výhody.
Klika je organizácia taká tajná, že sa všetci tvária, že nejestvuje. Ani jej účastníci ju nikdy nepomenujú pravým menom, jej existenciu vždy odhaľujú protivníci, ale tí, kto kliku tvoria, naopak popierajú, že jestvuje. Z toho vyplýva, že sa do kliky nemožno dostať tak, že prídeme k Baklažánovi a povieme: „Prosím vás, ja by som chcela byť vo vašej klike. Zoberiete ma?“
Účasť v klike sa deje na základe mlčanlivého dorozumenia, pytačky sa tu odohrávajú v rovine činov, ktoré naznačujú záujem. Ak Šťuka usúdi, že by sa mala dostať do kliky, v ktorej je Tekvica, Baklažán a Šípková, porozmýšľa o tom, o čo každý z nich usiluje, čo by im tak prišlo vhod a v čom môže ona, Šťuka, pomôcť. Ak v niečom môže, urobí to, pravda tak, aby o tom dotyčný vedel. Na schôdzach hlasuje za ich návrhy: na pracovisku im vychádza v ústrety. Keď si to dotyční všimnú (a všimnú si to čoskoro), po čase si poťažká zas ona, Šťuka, že má nejaké nepríjemnosti: ak zasiahnu, znamená to mlčanlivé prijatie do záujmového bratstva. Ty mne, ja tebe, veď si, rozumieme.
Zbaví sa Šťuka starostí, len čo sa stane členom kliky? Žiaľ nie. Klika pomáha, ale taktiku a stratégiu svojich záležitostí si musí Šťuka naďalej vypracovávať sama a mnohé akcie aj sama uskutočňovať. Okrem toho klika, ako každý organizmus, nie je zoskupenie stabilné a nemenné, ale pohyblivé, rastúce, rozkladajúce sa, preskupujúce sa a zanikajúce. Treba ho neprestajne sledovať, či prosperuje, alebo je v úpadku, či ho iná klika nevytláča z mocenskej pozície, či je výhodné v ňom naďalej ostávať, alebo ho opustiť. To všetko patrí k zložitej podnikovej diplomacii, ktorú sa Šťuka postupne učí ovládať.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní