Šťuka chce teda vedieť o každom čo najviac. Ale na rozdiel od ľudí, ktorých nazývame klebetníkmi, nezískava Šťuka informácie preto, aby ich šírila, ale naopak preto, aby si ich nechávala pre seba. Pre svoje vlastné potreby.
Informácia o cicvárkovskom spore, ktorý sa odohral pred Šťukiným príchodom a vlastne ju nemal prečo zaujímať, sa zrazu ukázala ako veľmi užitočná. Užitočné môžu byt časom aj iné informácie: Šťuka si ich zatiaľ zakladá do zadného mozgového priečinka.
Informácie … Ale aké? Každý toho toľko povraví …
Isteže, ukladať fakty do pamäti by mohli pokojne stroje alebo náučné slovníky. Zaznamenávať činy a udalosti, na to ozaj netreba bohvieakú inteligenciu, iba dobré uši a oči, a táto činnosť sama osebe máločo prinesie, lebo ostáva na povrchu vecí.
Skutočná informácia je taká, keď fakt nielen poznáme, ale ho aj interpretujeme.
Čin je to, čo je zjavné, čo sa najväčšmi ponúka hodnoteniu; preto sa tiež väčšina ľudí uspokojuje hodnotením ľudí podľa činov bez ohľadu na motívy, ktoré k týmto činom viedli.
Menšina sa zaujíma o motívy, ktoré dotyčný uvádza, a hodnotí činy so zreteľom na motívy.
Šťuky sa zaujímajú o čin, o motív, ktorý jeho páchateľ uvádza a – hľadajú celkom iný motív.
Vravia si, že človek sa zvyčajne skladá z dvoch bytostí: z tej, ktorá ho reprezentuje navonok, a z tej, ktorá je jeho skutočným ja. Skutočné, pravé ja sa mu nie vždy páči: navonok ho kadejako vylepšuje a šuchorí, aby robilo lepší dojem. Rovnako je to s jeho životom: navonok si ho vylepšuje a šuchorí, aby robil lepší dojem.
A pretože v styku s väčšinou ľudí vystupuje človek ako tá vonkajšia, vylepšená bytosť, aj informácie, ktoré o sebe dáva, sú informácie vylepšené a našuchorené, také, ktoré nijako nemajú uškodiť jeho prestíži. Šťuka si všimla, že už školopovinné dieťa nikdy nepovie:
– Dostal som päťku, lebo som nič nevedel,
ale zásadne hovorieva:
– Dostal som pätku, lebo na mne učka sedí.
Fakt je: pätorka v notese. Udávaný motív: učiteľkina nespravodlivosť. Informácia, ktorá z toho plynie, znie: žiak ten a ten dostal pätorku, lebo učiteľka je k nemu nespravodlivá.
Zaujímavé: o hodnovernosti tejto informácie zapochybuje každý. Ale o informácii, ktorá znie:
– Mám chuť sa pustiť do poriadnej roboty … chcel by som ísť zabehávať našu novú prevádzku v Žiline … – napodiv nezapochybuje nik. Udaný motív – „chcem sa pustiť do poriadnej roboty“ – znie vierohodne, preto nik toto vyhlásenie ďalej neskúma (prečo aj?), ibaže si povie, ten Ušiak má ale energiu!
Šťuka sa nikdy s nijakým vyhlásením neuspokojí; začne hrať svoju obľúbenú hru, hru na „Prečo“. „Prečo má Ušiak chuť pustiť sa do poriadnej roboty? A prečo práve v Žiline?“
Žilina, to značí „iné mesto“. Iné mesto, to značí, že Ušiak chce predovšetkým odísť z tohto – ináč by si bol hľadal niečo tu, poriadnej roboty je aj na našom pracovisku dosť. Prečo teda chce odísť z nášho mesta? Nemá nijaké pracovné ani kolegiálne ťažkosti, byt má dobrý, žena – žena. So ženou sa zle znáša. Asi sa to zhoršilo, chce dočasne alebo definitívne od nej odísť. „Mám chuť sa dať do poriadnej roboty…“ – aj toto tvrdenie sa teraz osvetľuje: keď je človek nešťastný, usiluje sa, aby bol „zavalený prácou“, v ktorej by zabudol na osobné problémy.
Šťuka vylúštila svoju tajničku.
Ušiak chce odísť, lebo sa neznáša so ženou. Až tento záver pokladá Šťuka za skutočnú informáciu, teda takú, ktorá je založená na pravých motívoch. Z východzieho tvrdenia: „Chcem zabehávať v Žiline novú prevádzku“ usúdi niečo iné;
Cecília: „Ušiak je plný energie a vzorný, iniciatívny pracovník.“
a niečo iné Šťuka: „Ušiak sa rozchádza so ženou.“
Takisto, keď Šťuka počuje od bývalého funkcionára „som šťastný, že som sa zbavil svojej funkcie, nemal som doteraz chvíľu pokoja“, opýta sa v duchu: prečo teda doteraz vždy funkciu prijal? a usúdi, že ho do nej tentoraz asi nezvolili.
Skutočné motívy činov či názorov bývajú teda zavše celkom odlišné od tých, ktoré ľudia udávajú, aby si zachovali prestíž. Ale len tie skutočné tvoria skutočnú, pravú informáciu: len tie dávajú pravý, nefalšovaný obraz situácie.
Správnu informáciu však zvyčajne nik nedostane od informujúceho, lebo ten má sklon či už vedomý, alebo podvedomý – štylizovať svoj vlastný obraz. Skutočnú informáciu si musí každý vydedukovať sám, a to vhodnou kombináciou súvislostí. Ak má túto schopnosť bude konať správnejšie ako ten, kto ju nemá.
Šťuka sa vždy jeduje, keď sa jej kamarátka Cecília uspokojuje v živote s konštatovaniami. A nerozoberie ich podstatu, hoci jej Šťuka neprestajne opakuje, že jediné zaujímavé na veciach je zisťovať ich „prečo“.
– Mišo mal dnes zlú náladu, – vraví Cecília.
– Prečo? – pýta sa Šťuka.
– Bože, ty si strašná. Čo ja viem?!
– Nepýtala si sa ho?
– Nie, hnevala som sa. Mali sme ísť dnes na tú zábavu! Dva týždne sa tešil, požičiaval si od kamaráta topánky, a zrazu… Bola som zúrivá! Ani do kaviarne nechcel ísť, vraj pôjde sa prejsť, horko-ťažko som ho dostala potom do detskej cukrárne.
– Čo si tam objednal?
– Sódu. Načo sa to spytuješ?
– A inokedy si tiež dáva sódu?
– Nie. Prečo?
– Aha, teraz sa pýtaš prečo. To si sa mala skôr, kým si sa s Mišom povadila. Čo si dáva inokedy?
– Zákusky. Strašne má rád sladké.
– A prečo si ich nedal dnes?
– Čo ja viem… také hlúposti sa pýtaš … „prečo“, „prečo“ …
– Hlúposti ako pre koho. Lebo tvoj mládenec nemal ani tak nedostatok dobrej nálady, ako nedostatok, peňazí. Preto nejdete na zábavu, preto zatúžil zrazu po čerstvom vzduchu, keď si ho volala do kaviarne, a preto si v cukrárni dal sódu. Jasné?
Tak učí Šťuka Cecíliu (márne), že bez otázky „prečo“ sa málokedy dozvieme pravdu.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní