Keď Šťuka prichádza po prvý raz na pracovisko, dá si pozor, aby neurobila dve chyby:
1. neopýta sa pri vstupe do miestnosti vedúceho: „Prosím vás, kde je tu vedúci?“ a
2. nezabudne na príslovie: Mlčať je zlato.
Prvá chyba by jej bola nadosmrti (alebo aspoň dovtedy, kým by ostala u tohto vedúceho) osudná zranená márnomyseľnosť nezabúda. Preto sa Šťuka radšej opýta na vedúceho najbližšej ženy. Pravdepodobnosť osudnej chyby je tu 1 :100.
Druhá zásada súvisí s prvou. Šťuka sa ocitla na celkom novej, neznámej pôde a bude sa na nej pohybovať celkom inakšie ako jej priateľka Cecília.
Ako to urobila Cecília?
Cecília si povedala, že si hneď v prvý deň musí získať osadenstvo celej miestnosti svojou bezprostrednosťou a zhovorčivosťou. Už v prvej polhodine sa prihovorila najbližšej kolegyni na pracovisku :
– Poznáte ten vtip, ako jednej panej podtisnú chlapca pod dvere, lebo ho prešiel valec?
Pani sa nezasmiala, ani nik v miestnosti – to bude pekný spolok suchárov, myslí si Cecília. Ale nevzdávame sa, kontakt treba nadviazať!
Cecília sa teda správa nenútene, otvorí okno v kúte, kde pracuje nejaký šedivý kolega, ponúkne cukrík plešivému dlháňovi (odmietol! chruňo!) a pred obedom už veselo rozpráva, aký bol v ich ulici pred týždňom škandál, keď tam nejaká žena naháňala muža u frajerky.
A zasa: nik sa ani len neusmial. Mŕtve ticho.
A ten šedivý ešte vstal a demonštratívne pribuchol okno, ktoré Cecília pred chvíľou otvorila.
Našej milej Cecílii sa podarilo za jedno jediné predpoludnie si to tak pekne s kolegami rozhádzať, ako by sa to Šťuke nebolo podarilo azda za celý rok, lebo:
a) žene, ktorej Cecília rozprávala o chlapčekovi, ako ho prešiel valec, pred mesiacom zomrel syn,
b) plešivý dlháň, ktorému Cecília ponúkla cukrík, ho musel odmietnuť, lebo je cukrovkár,
c) šedivý kolega, ktorého okno si Cecília vybrala na vetranie, trpí roky na priedušky a je háklivý na prechladnutie,
d) muž, o ktorom Cecília rozprávala, že ho manželka naháňala v ich ulici u frajerky, stál Cecílii za chrbtom.
Rekordný počet nepríjemností bude Cecíliu ešte dlho prenasledovať, lebo, žiaľ, prvý dojem je vždy najdôležitejší – a Cecíliu bude stať veľa námahy, kým ho napraví.
Šťuka si túto námahu ušetrí. Jej zásadou je, že v novom prostredí sa človek nikdy nemá prejavovať skôr, ako sa prejavia ostatní. Najprv musím niečo vedieť o vás, vraví si Šťuka. Až potom sa vy niečo dozviete o mne.
Táto zásada má niekoľko výhod. Po prvé vylučuje vyššie opísané trápnosti, po druhé je prospešná samotnej Šťuke, lebo jej umožní prejaviť sa vo „vhodnom balení“ a „najlepšom svetle“.
Je totiž známym faktom, že každá skupina ľudí, ktorí spolu trávia dennodenne dlhé hodiny života, každý takýto kolektív si postupne vytvorí svoju vlastnú, neopakovateľnú atmosféru, vznikajúcu zo súhrnu pováh, názorov, zvykov, agresivít, emócií, vzťahov atď. O túto atmosféru sa každý člen kolektívu síce pričiní a ju vytvára, ale súčasne je aj jej obeťou, musí do jej výslednej podoby „vplynúť“, musí sa jej prispôsobiť.
V praxi to vyzerá asi takto: ak príde do kolektívu, kde je zvykom rozprávať pikantné anekdoty, žena, ktorá ich neznáša, nemôže donekonečna a zakaždým k nim vyjadrovať svoj odpor. Prispôsobí sa aspoň tak, že na vtip jednoducho nereaguje; konfliktová situácia medzi ňou a ostatnými sa tým ako-tak zmierni.
„Nový človek“ potrebuje nejaký čas, aby sa v kolektíve orientoval, aby sa aklimatizoval: nebude v ňom „doma“ dovtedy, kým nebude o každom jeho členovi vedieť aspoň základné charakteristické znaky, kým nebude vedieť, „s kým má do činenia“. Šťuka tento nevyhnutný zoznamovací čas prežije bez vlastnej vonkajšej aktivity, nijako sa ešte sama „neodhaľuje“. Jej aktivita je vnútorná: pozoruje, ako sa odhaľujú iní a robí si o nich úsudok. Ona sama sa prejaví, až keď jej bude jasné, ako a koľko môže a aký tón má zvoliť v styku so spolupracovníkmi, aby do kolektívu „zapadla“.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka v zamestnaní
Výrok: „Autorita je moc, ktorá je jasná a ktorú ľudia viac či menej „dobrovoľne“ rešpektujú„ zatiaľ čo manipulácia je „taký výkon moci, o ktorom tí, ktorí sú ovplyvňovaní, nemajú ani tušenia.“
(Mills, Mocenská elita)