Šťuka zvíťazila. Deň pred konečným víťazstvom, t. j. pred sobášom, si s pocitom pýchy potajomky urobí malú rekapituláciu celého priebehu akcie a metód, ktoré sa osvedčili. V Šťukinom podaní to vyzerá asi takto:
Vyhrala som, PRETOŽE SOM SA NESNAŽILA.
Či vlastne vyzerala som, že sa nesnažím. Moja priateľka Cecília zamerala celý život na to, aby si získala muža: našuchorí sa, vysedáva celé dni a čaká; má na tvári už ten výraz dychtivosti a očakávania, ktoré muži tak nenávidia; výsledkom je, že každý od nej bočí. Priam z nej kričí prosba: Vezmi si ma! – a kto to má rád? Zbavuje to chlapa dobrodružstva dobyvačnosti, stratégie a taktiky, rozkoše z hry a súperenia, pocitu premožiteľa. Ja som sa zdanlivo o chlapov nezaujímala: hrala som basketbal a liezla po horách a lyžovala, a práve ten „nezáujem“ bol zaujímavý. Každý ho chcel prekonať. Nič nie je horšie ako kŕčovité dievča, ako dievča, na ktorom vidno, že chce urobiť dojem a na ktorom badať strach, že sa mu to nepodarí.
Vyhrávajú vždy tie pokojné. Pokojné, veselé a nonšalantné. A sebaisté.
Hrala som basketbal a liezla som po horách a učila som sa po arabsky, a tak, keď som sa zoznámila s nejakým chlapcom, mohli sme sa zhovárať o basketbale a horách, a ja som mu mohla rozprávať o arabčine. Ale Cecília nemala o čom hovoriť, lebo vravieť vezmi si ma (a to jediné mala v hlave) sa akosi nepatrilo. A keby to aj povedala, čo ďalej? Ďalej už niet o čom.
Vždy som vyzerala, že mi ide o všetko možné, len nie o chlapcov a lásku. (Šťuka nazýva svoje vzťahy s mužmi láskou; neberme jej túto ilúziu.) Ale čím viac sa niekto o lásku starie, tým menej jej má, a ja som jej mala dostatok.
Cecília je hlúpa, lebo si myslí, že keď ju nejaký Miško bozká a na okamih ich zaplaví pocit šťastia, stane sa ten veľký zázrak a život sa naplní a bude odrazu celkom nový a inakší. Keby trocha rozmýšľala, uvedomila by si, že bozk sa po niekoľkých sekundách skončí, Miško sa nadýchne a povie:
– Ideme do cukrárne? Alebo do kina? Pôjdu do cukrárne, alebo do kina, a keďže bozkávať sa a byt šťastný je v chôdzi nepohodlné, pôjdu asi celkom normálne a Miško sa bude chcieť zhovárať.
– Som šťastlivá, – povie Cecília.
– Aj ja, – povie Miško.
– Som strašne šťastlivá, – povie Cecília.
– Aj ja, – zamrmle Miško.
– Som najšťastlivejšia… – vzdychne Cecília.
– No dobre, – povie Mišo, – a čo hrajú v Hviezde?
Cecília nechápe, že život pokračuje, aj keď „prišiel ten veľký okamih“. Že život pokračuje vo svojich zvyčajných, všedných polohách, že láska je niečo, čo dodáva zmysel veciam, ale ak tu nieto ničoho takého, čomu by dodala zmysel, stráca zmysel ona sama, zahynie, lebo sa nemôže uplatniť.
Vyhrala som, LEBO SOM NESTRATILA HLAVU.
Bezhlavá vášeň nikdy nevzbudí u partnera vášeň; ale zato odpor zaručene. Dievča, ktoré pri kaviarenskom stole prudko dýcha a vypliešťa oči, zahalené túžbou, je iba smiešne a na poľutovanie; partner, miesto aby bol unesený jej prudkým citom, začne sa nervózne obzerať, či niekto nevidí, ako trápne sa chová tá hlupaňa. Keby sa správala rezervovane, bol by sa usiloval zapáčiť sa jej a prelomiť jej chlad; bolo by mu to dalo dosť roboty, a tak by nemal kedy začať sa nudiť. Ale takto… zíva. Čím menej miluješ, tým si milovanejšia.
Vyhrala som. LEBO SOM BOLA NIEKTO.
Nečakala som, že mi dodá zaujímavosť chlap, ktorý so mnou bude chodiť, ale pousilovala som sa už v mladosti, aby som bola zaujímavá ja sama. Naučila som sa reči, športy, čítala som a vedela som o veciach hovoriť; bola to dobrá investícia. Veľmi dobrá: nikdy nezabudnem na Kaprov pyšný úsmev, keď sa ma jeho priateľ pri predstavovaní opýtal: Šťuková… Šťuková… to vy ste tá horolezkyňa? Kapor vtedy pýchou očervenel, a ja som vedela: Tá Druhá je porazená. Lebo, kto je Tá Druhá? Nikto. A chlap sa chce svojou ženou pýšiť. Alebo je krásavica, alebo musí niečo vedieť. To druhé je dostupné každej. Vo chvíli, keď sa vyostril skrytý boj medzi mnou a Tou Druhou (s ktorou som sa nikdy nezoznámila), nešlo – a to je paradoxné – vôbec o to, ktorá z nás väčšmi miluje Kapra. Hoci si Kapor možno aj vravel, že sa pri výbere musí spravovať predovšetkým týmto faktom, v skutočnosti sa podvedome rozhodol presne naopak: rozišiel sa s Tou Druhou práve preto, že mu šla na nervy jej prílišná pripútanosť, opatera a závislosť na ňom, jej nudná oddanosť, „psie oči“, to, že nevedela byt sama o sebe osobnosťou, že sa ňou chcela stať iba cez neho, Kapra. Ja som na ňom nevisela – preto si ma chcel podrobiť. Preto ma chcel.
Vyhrala som, LEBO SOM BOLA TRPEZLIVÁ.
Vedela som, že všetko si vyžaduje pravý čas, že udalosti neslobodno urýchľovať, že každá akcia má svoj pravý okamih a iba v ňom môže byt úspešná. Trpezlivo som vyčkala, kým sa Kapor rozíde s Tou Druhou. Keby som ho bola naháňala, bol by na ňu určite spomínal lepšie a s povzdychom. Ale moja trpezlivosť mu dala možnosť dokonale a do dna sa Tou Druhou „otráviť“, dokonale a do dna jej mať dosť. Moja trpezlivosť dala čas Tej Druhej, aby dospela k hystérii, a pomohla Kaprovi rozhodnúť sa naozaj jednoznačne a bezvýhradne. Bola som trpezlivá, rozvíjala som svoje akcie pomaly a postupne, takže Kapor ani nezbadal, že je manipulovaný, postupne si na mňa navykol, postupne som mu začala byť nepostrádateľnou.
Keby som od neho žiadala na druhý deň po zoznámení, aby mi doniesol uhlie, zutekal by; po dvoch mesiacoch to bolo niečo samozrejmé; ako vravím, všetko má svoj čas a okamih, a to isté dnes nie je to isté zajtra.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka a chlapci