Na rozdiel od iných dievčat, ktoré sa usilujú čím skôr si nájsť chlapca, Šťučka to zdanlivo – nerobí. Veľmi zavčasu si uvedomí, že je pre ňu výhodné chodiť čím dlhšie v „partii“.
Prečo? Práve preto, aby si našla toho najlepšieho.
Aby ho našla, musí ju aj on zbadať. Aby ju zbadal, musí sa vynímať. Aby sa niečo vynímalo, musí mať kontrastné pozadie. Kontrastným pozadím k dievčaťu sú chlapci. Ak by Šťučka chodila v kŕdli s dievčatami, tie druhé by mohli byt krajšie; s chlapcami ju nik nebude porovnávať, ako neporovnáva jablko s hruškou. Preto sa Šťučka drží čím dlhšie partie, nepodlieha psychóze dievčat svojho veku a nepodľahne panike: vyčkáva.
Oddialenie výberu „definitívneho chlapca“ má svoje výhody.
1. Čím viac lovcov, tým žiaducejšia korisť.
Pretože si múdro zachováva „pozadie“, vyháňa do výšky vlastnú cenu: pozrite sa, koľko chlapcov o mňa stojí! (Zaráta aj tých z partie, ktorí sa o ňu prípadne nezaujímajú – ale kto to vie? Chodí so všetkými v jednom kŕdli.) Toto stále pozadie množí automaticky ďalších záujemcov, podľa hesla, „keď ju toľkí chcú, musí na nej niečo byt“. Záujem jedných plodí záujem ďalších, a čím viac je pretekárov, tým sa im vidí korisť žiaducejšia; začnú bojovať nielen pre ňu samotnú, ale aj preto, že víťazstvom by dokázali svoju vlastnú hodnotu, demonštrovali by ju sebe samým a ostatným chlapcom. Tým, že si udržuje okolo seba viacerých chlapcov, vytvára teda Šťučka napokon situáciu, že je žiaduca dvojnásobne:
a) pre ňu samotnú – ako trofej
b) pre počet porazených, ktorí budú víťazom vyradení.
Šťučka, ktorá sľubuje víťazovi okrem seba samej aj väčší počet „padlých“, uspokojuje dvojnásobne: uspokojuje túžbu – ale aj samoľúbosť. Ale tých budúcich „padlých“ si treba pestovať. Preto sa Šťuka drží v kŕdli, kým len môže.
2. Dlhší výber značí lepší výber.
Šťučky i Neštučky majú v určitom veku ten istý problém.
Spočíva v jednoduchej schéme: o dievča sa začne zaujímať chlapec, dievčaťu sa bohvieako nepáči, ale ak ho odmietne, s kým má chodiť do kina, keď ostatní „záujemcovia“ ešte neprejavili záujem?
Ak s ním začne chodiť, ostatní záujemcovia hneď odskočia, lebo sa riadia heslom „kamarátovi do revíru neleziem, alebo tá je už zadaná, načo sa namáhať „
Dievčatá sú teda na vážkach: čo robiť? Vyzerá to naozaj ako neriešiteľná dilema: odmietnuť znamená nielen zvoliť samotu, pokým iné dievčence sa tešia na rande, kino, prechádzku a cukráreň, ale značí to aj vytvoriť dobrovoľne a vlastným pričinením okolo seba nepriaznivú atmosféru.
Nepriaznivú, lebo kto vie, že dievča nejakého chlapca odmietlo? Každý vidí iba to, že „nikoho nemá“. Môže to síce značiť, že odmieta a že má vysoké nároky, ale rovnako to môže značiť, že ju nik nechce. A ako sú už ľudia zlomyseľní, radšej si myslia to druhé.
To je pre dievča nepríjemné; a môže to viest medzi chlapcami k psychóze, že tu „niečo nie je v poriadku“, „asi je čudná“ a napokon k záveru „keď ju nik nechce, prečo by som akurát ja …“
Dievča pritisnuté k múru strachom z takto vytvorenej verejnej mienky o sebe, volí radšej prvú alternatívu: začne s chlapcom chodiť. V tej chvíli sa vynára nový problém. Tým, že ostatní chlapci „odskočili“, lebo dievča je už „zadané“, dostáva sa dievča do situácie, kedy „provizórny“ chlapec, ktorého si vybrala iba na to, aby mala zatiaľ s kým chodiť do kina, sa automaticky stane „neprovizórnym“ a stálym – lebo jej zarúbe cesty ku všetkým ostatným. Dievča, ktoré trávi voľný čas s jedným chlapcom, prirodzene nemá kedy poznávať iných, a teda porovnáva~ toho „svojho“ s „ostatnými“.
Ak nemôže porovnávať, nevie vlastne, aký je ten jej. Možno je lepší ako ostatní, možno horší. Ako to má vedieť? Ak sa o tom skúsi presvedčiť celkom nevinne, tak, že si posedí jedno poobedie v cukrárni s iným chlapcom – ten „jej“ to pokladá okamžite za zradu, naježí sa a postaví ju pred rozhodnutie: ja alebo on!
Lenže ako má dievča zodpovedať práve túto otázku, keď – a v tom je ten paradox – práve táto otázka ho oberá o podmienky, aby sa mohlo rozhodnúť? Aby sa mohlo rozumne rozhodnúť, muselo by poznať obidvoch, a až potom voliť toho, s kým jej je lepšie. Ale keď nemôže poznať toho druhého, na akom základe sa má rozhodnúť? Musí voliť naslepo a riskovať, že prípadne oľutuje.
Dievča, ktoré si teda priskoro zvolí jedného chlapca ako partnera, riskuje, že sa napokon vydá za niekoho, s kým začalo chodiť len preto, že raz nemalo s kým ísť do kina. Ostatní odskočili, dievča neriskovalo rozchod tým, že by sa zaujímalo o ďalších chlapcov, začalo si zvykať na toho svojho – vzniklo manželstvo zo … zotrvačnosti. Je to smiešne a smutné, ale napodiv ani nie také zriedkavé. Ak sa mnohé jej kamarátky takto vydajú zo zotrvačnosti, Šťučka sa tomu chce vyhnúť. Usiluje sa preplávať medzi Charybdou a Scyllou bez úhony, samozrejme, so ziskom. Uváži, že:
a) byť sama uškodí jej prestíži,
b) chodiť s prvým (náhodným) chlapcom jej znemožní vybrať si ešte lepšieho,
volí teda kompromisné riešenie: nebyť sama a nebyť ani s jedným chlapcom, čiže – chodiť s partiou. Dlhší výber značí lepší výber… a partia jej k nemu urobí správne pozadie.
Zdroj: Nataša Tanská: Vyznáte sa v tlačenici? (úvod do šťukológie), Mladé letá, 1968
Kapitola: Šťuka a chlapci